|
1 SYSTÉM DOMÉNOVÝCH MIEN
Všetky aplikácie, ktoré v internete zabezpečujú komunikáciu medzi počítačmi, v súčasnosti používajú na identifikáciu komunikujúcich uzlov 4-bajtovú IP adresu. Pre človeka ako užívateľa sú ale IP adresy ťažko zapamätateľné, preto sa namiesto IP adresy používa názov sieťového rozhrania - doménové meno. Toto meno môžeme použiť vo všetkých príkazoch, kde je možné použiť IP adresu, pričom jedna IP adresa môže mať priradených i niekoľko doménových mien. Opačným prístupom je technika Round Robin, pomocou ktorej je možné rovnomerne zaťažovať viac strojov tak, že k jednému menu je v DNS zapísaných viac IP adries. Preklad číselných adries na textové nie je povinný, ale využitie možností ponúkaných internetom sa tým výrazne zjednodušuje.
Snaha nahradiť dlhé numerické adresy ľahko zapamätateľným textom má svoj počiatok už v sedemdesiatych rokoch 20. storočia - v dobe, keď vznikol protokol TCP/IP. Spočiatku sa preklad textových adries za číselné uskutočňoval pomocou súboru hosts.txt (1), ktorého aktuálna verzia sa po sieti distribuovala pomocou služby FTP. Tento súbor musel byť uložený na každom počítači pripojenom k internetu. Keď sa počet pripojených počítačov zvýšil nad prijateľnú hranicu (začiatkom osemdesiatych rokov), prevod textových adries na číselné nebolo ďalej možné zaisťovať tak, že by jedna osoba udržiavala jeden súbor. Riešením sa stal distribuovaný systém, v ktorom každá časť siete udržiava informácie o názvoch počítačov, ktoré sa v nej nachádzajú. V každej podsieti je teda jeden počítač, ktorý pozná adresy ostatných, a adresa ktorého už môže byť uložená v centrálnej tabuľke a ostatné stroje sa na neho môžu obracať s dotazmi na adresy ostatných. Tento princíp je základom služieb DNS (Domain Name Services, menné služby, príp. služby DNS).
Ak chce teda napríklad počítač A kontaktovať počítač B, bude komunikácia prebiehať takto:
- Stroj A zistí, ktorý stroj zodpovedá za správu adries v doméne stroja B.
- Stroj A obdrží odpoveď s adresou menného servera domény B.
- Stroj A sa obráti s dotazom na menný server domény B na IP adresu stroja B.
- Menný server domény B odpovie IP adresou stroja B.
- Stroj A už pozná IP adresu B a môže začať komunikáciu.
Môže sa zdať, že tento postup je zbytočne komplikovaný, ale iné možné riešenie by spočívalo vo vytvorení centrálneho úložišťa adries, ktorých by ale už dnes bolo niekoľko desiatok miliónov, a ktoré by muselo byť aktualizované asi desaťtisíckrát za deň. Existujúci systém je výhodný aj z pohľadu lokálnych sietí oddelených od zvyšku internetu firewallom (nie je želateľné, aby počítače zvonka mohli zisťovať IP adresy počítačov vnútri siete, a naopak, počítače zvnútra do internetu pristupovať môžu).
Doména sa dá teda charakterizovať ako hierarchicky zostavená postupnosť znakov, ktoré sú pomocou DNS serverov prevádzané na IP adresy za účelom jednoduchšieho, mnemotechnického adresovania počítačov pripojených k sieti internet.
1 Toto riešenie sa môže používať aj v prípade, že v sieti existuje DNS server - pri vyhľadávaní IP adresy sa najskôr prehľadá obsah súboru - tabuľky, v ktorej sú uložené aspoň najdôležitejšie adresy pre prípad výpadku DNS servera, a až v prípade neúspechu sa pošle dotaz DNS serveru.
(Späť k textu)
Predchádzajúca kapitola Nasledujúca kapitola
(c) 2004 Bubbles
|
|
