|
2.4 Rozhodné právo vo vzťahoch s cudzím prvkom
Otázky medzinárodného práva súkromného vznikajú všade tam, kde prichádzajú do styku fyzické alebo právnické osoby z rôznych štátov. Tak je to aj v oblasti registrácie a používania doménových mien, kde spolu prichádzajú do styku predovšetkým prihlasovatelia, resp. držitelia doménových mien z rôznych štátov, registrátori (väčšinou súkromné spoločnosti či združenia so sídlom na území určitého štátu) a ďalšie osoby (napr. osoby, ktoré si činia nárok na určité označenie registrované alebo používané ako doménové meno).
V oblasti doménových mien neexistuje vecná úprava právnych pomerov s medzinárodným prvkom ani v medzinárodných zmluvách, a spravidla ani v jednotlivých národných právnych poriadkoch. Otázky medzinárodného práva súkromného sa preto v tejto oblasti týkajú len určenia rozhodného právneho poriadku pre danú právnu otázku za pomoci kolíznych noriem.
Medzinárodného právo súkromné je v slovenskom právnom poriadku kodifikované zákonom č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (zákon o MPSaP). Aplikovateľnými kolíznymi normami budú v oblasti doménových mien hlavne kolízne normy stanovujúce rozhodné právo pre záväzkové vzťahy zo zmlúv, záväzkové vzťahy z deliktov a kolízna úprava nekalej súťaže a práv duševného vlastníctva.
Zákon v § 9 umožňuje zmluvným stranám, aby si zvolili rozhodné právo, ktorým sa bude riadiť zmluva a jej výklad, prípadne ďalšie otázky spadajúce do zmluvného štatútu. Dojednania o voľbe práva sa často vyskytujú v zmluvách medzi prihlasovateľmi a registrátormi generických doménových mien a medzi registrátormi navzájom. Spravidla ide o právny poriadok sídla registrátora na vyššom stupni.
Pri absencii dojednania o voľbe rozhodného práva sa rozhodné právo pre záväzkové vzťahy zo zmlúv stanoví na základe ustanovení § 10. Ten stanovuje všeobecnú zásadu, že záväzkové vzťahy účastníkov zmluvy sa spravujú právnym poriadkom, použitie ktorého zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu. Toto ustanovenie sa v praxi a doktríne vykladá tak, že rozhodným právom je právny poriadok sídla alebo bydliska toho z účastníkov zmluvy, ktorého plnenie je pre daný druh zmluvy typické (charakteristické). Charakteristickým plnením je spravidla plnenie toho z účastníkov, ktoré nespočíva v peňažnej úplate, ale v dodaní určitého tovaru alebo prevedení výkonov či služieb. V oblasti zmlúv o registrácii doménových mien bude sa väčšinou bude za charakteristické považovať plnenie poskytované registrátorom, t.j. zaistenie registrácie doménového mena a jej zdržiavanie vo funkčnom stave. Rozhodným právom pri absencii dojednaní o voľbe práva teda bude právo štátu, na území ktorého má registrátor sídlo (bez ohľadu na štátnu príslušnosť alebo sídlo prihlasovateľa).
Ustanovenia odsekov 2 a 3 § 10 zákona stanovujú kolízne normy pre niektoré typy zmlúv a pre zmluvy, na ktoré sa nevzťahuje žiadna kolízna norma. Zmluva o registrácii doménového mena a iné zmluvy týkajúce sa doménových mien (napr. zmluva a ich prevode) majú povahu nepomenovaných zmlúv v zmysle § 51 Občianskeho zákonníka a § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka (14), na ktoré sa kolízne normy uvedené v § 10 ods. 2 zákona o MPSaP nevzťahujú. Do úvahy preto prichádza aplikácia § 10 ods. 3, kde sú pre iné zmluvy stanovené ďalšie hraničné kritériá (spoločné sídlo, resp. bydlisko strán; ak nemajú spoločné sídlo hraničným kritériom je miesto, kde bola zmluva uzavretá; ak bola zmluva uzavretá medzi neprítomnými, sídlo, resp. bydlisko príjemcu návrhu na uzavretie zmluvy).
Podľa R. Pelikánovej bude namieste pre oblasť doménových mien v prípade zmlúv medzi prihlasovateľmi a registrátormi pripustiť z tejto úpravy v záujme rozumného a praktického usporiadania právneho vzťahu výnimku v prospech určenia rozhodného práva podľa sídla strany poskytujúcej charakteristické plnenie. V prípade zmlúv o prevode prichádzajú do úvahy dve riešenia - aplikovať hraničné kritérium sídla (bydliska) strany poskytujúcej charakteristické plnenie (v tomto prípade prevodcu), alebo podriadenie zmluvného vzťahu právu sídla registrátora, pričom toto riešenie podľa názoru R. Pelikánovej lepšie zodpovedá požiadavke rozumného usporiadania daného vzťahu hlavne preto, že podmienky a pravidlá stanovené registrátorom väčšinou vychádzajú z právneho poriadku štátu, v ktorom má registrátor sídlo a bývajú s ním rôznym spôsobom previazané. Nemusí to tak byť ale vždy, hlavne pri generických doménach sídlo registrátora spravidla nevykazuje užšiu súvislosť s právnym poriadkom štátu sídla registrátora.
Pre výber rozhodného práva pre otázky spadajúce do oblasti civilných deliktov (pre nároky na náhradu škody) je v § 15 zákona o MPSaP zavedený dvojitý režim:
- ak nároky vyplývajú z porušenia povinností vyplývajúcich zo zmlúv alebo iných právnych úkonov, § 15 sa neaplikuje a nároky na náhradu škody sa riadia právom rozhodným pre iné záväzkové vzťahy zo zmluvy (alebo iného právneho úkonu), tieto otázky teda spadajú do zmluvného štatútu,
- ak ide o nároky na náhradu škody, ku ktorej došlo inak ako porušením povinností vyplývajúcich zo zmlúv alebo iných právnych úkonov, rozhodným právom je právo miesta, kde škoda vznikla, alebo miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody.
Miesto vzniku škody nemusí byť zhodné s miestom, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody. Napr. pri registrácii a používaní doménového mena v rozpore s právnymi predpismi na ochranu hospodárskej súťaže môže dôjsť na území jedného štátu a škoda vo forme ušlého zisku môže vzniknúť v inom štáte (iných štátoch). Výber právneho poriadku prináleží súdu, ktorý o nárokoch rozhoduje a kritériom by mal byť stupeň zviazania právneho poriadku s dotknutým záväzkovým vzťahom. V oblasti doménových mien by to mal byť spravidla právny poriadok, ktorý chráni statok, do ktorého deliktné konanie zasiahlo, takže vznikla škoda.
Do medzí štatútu podľa § 15 na rozdiel od dôvodov zodpovednosti za všeobecné civilné delikty nespadajú zvláštne právne dôvody vzniku civilnej zodpovednosti za porušenie určitých subjektívnych práv (napr. práv k ochranným známkam, zvláštnym označeniam podniku a pod.), ktorých vznik a platnosť treba riešiť ako predbežné otázky podľa práva pre ne rozhodného (na základe zásady teritoriality). To by mohlo byť dôvodom, aby sa ako rozhodné právo uprednostňoval právny poriadok miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody. Pojem "miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody" pritom v sebe zahŕňa dva prvky, a to miesto konania (miesto, kde osoba zaregistruje doménové meno) a miesto porušenia, resp. účinku tohto konania (môže ísť o územie iného štátu). Pojem "miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody" teda treba vykladať v súlade s tendenciou, že pre stanovenie práva rozhodného pre otázky civilnej zodpovednosti by sa malo uprednostňovať kritérium miesta porušenia. V takom prípade tu nevznikajú predbežné otázky, ktoré podliehajú iným štatútom. S prihliadnutím k tomuto stavu predstavuje uprednostnenie práva štátu, na území ktorého došlo k porušeniu subjektívnych práv (chránených statkov) praktické riešenie, vedúce k aplikácii jednotného štatútu na všetky otázky týkajúce sa civilnej zodpovednosti a vo väčšine prípadov vedie k aplikácii právneho poriadku štátu súdu.
Pri právach z priemyselného a iného duševného vlastníctva kolízna problematika v pravom slova zmysle nevzniká, lebo tieto práva sú chránené vždy na určitom území. Na právne otázky spojené s ochranou týchto práv sa aplikuje len právny poriadok štátu, ktorý príslušnému právu poskytuje ochranu. To môže v oblasti doménových mien viesť k tomu, že registráciou (používaním) doménového mena sa zasiahne do nehmotných práv chránených v rôznych krajinách a bude nutné aplikovať rôzne rozhodné práva. V praxi prebiehajú spory týkajúce sa určitého nehmotného práva spravidla pred súdmi toho štátu, na území ktorého je právo chránené (aj keď má žalovaný všeobecný súd na území iného štátu) na základe ustanovení o výlučnej súdnej príslušnosti.
Aj právna ochrana nekalej súťaže má teritoriálnu povahu (u nás § 43 ods. 1 Obchodného zákonníka). Na rozdiel od priemyselných a iných duševných práv sa ale v tomto prípade prijíma názor, že rozhodné právo sa určuje na základe kolíznych noriem, pričom základným hraničným kritériom tu býva dotknutý trh (trh, kde má konanie súťažné účinky). Medzinárodnou zmluvou, ktorá spôsobuje aplikovateľnosť úpravy nekalej súťaže obsiahnutej v našom Obchodnom zákonníku aj na súťažné konanie majúce účinky v zahraničí je Parížsky dohovor na ochranu priemyselného vlastníctva (1883, 64/1975). Na základe článku 10bis Parížskeho dohovoru sú štáty únie povinné zaistiť príslušníkom Únie účinnú ochranu proti nekalej súťaže. Ak má teda používanie doménového mena povahu súťažného konania s účinkami v štáte, ktorého právny poriadok poskytuje ochranu pred nekalou súťažou v duchu čl. 10bis Parížskeho dohovoru, na posúdenie takéhoto konania by sa malo aplikovať právo tohto štátu proti nekalej súťaži. Ustanovenie § 43 ods. 1 Obchodného zákonníka totiž nemožno za predpokladu, že aplikáciou kolíznej normy, stanovujúcej ako rozhodné právo v prípade nekalej súťaže právo štátu, kde konanie malo súťažné účinky, bude zabezpečená účinná ochrana príslušníkov Únie pred nekalou súťažou, vykladať v tom zmysle, že na súťažné konanie, ktoré malo účinky v zahraničí treba na základe čl. 10bis Parížskeho dohovoru použiť ustanovenia slovenského obchodného zákonníka týkajúce sa nekalej súťaže.
14 Podľa V. Smejkala môže ísť pri zmluve o registrácii o zmluvu príkaznú podľa § 724 Občianskeho zákonníka alebo o zmluvu o dielo podľa § 631 Občianskeho zákonníka (Smejkal, V.: Právo informačních a telekomunikačních systémů. C. H. Beck, Praha 2004, 2. vydání, str. 602)
(Späť k textu) Predchádzajúca kapitola Nasledujúca kapitola
(c) 2004 Bubbles
|
|
