Diplomová práca:
Jana Kubliniaková
(poslať e-mail)
Školiteľ: JUDr. Boris Susko, PhD.
Právnická fakulta UK v Bratislave
Katedra právnej informatiky a počítačového práva


OBSAH

ÚVOD

1  SYSTÉM DOMÉNOVÝCH MIEN

2  PRÁVNY REŽIM DOMÉNOVÝCH MIEN

3  VÝZNAM DOMÉNOVÝCH MIEN V ELEKTRONICKOM OBCHODE

4  OCHRANA DOMÉNOVÝCH MIEN

5  RIEŠENIE SPOROV O DOMÉNOVÉ MENÁ

ZÁVER

ZOZNAM POUŽITÝCH PRAMEŇOV

CELÁ DIPLOMOVÁ PRÁCA (HTML)

2.3.2  WIPO

Medzi najdôležitejšie dokumenty prijaté na pôde WIPO patria správy z prvého a druhého procesu o doménových menách z rokov 1999 a 2001 a dokumenty prijaté na ich základe.

V Správe z prvého procesu WIPO o doménových menách na internete, ktorého cieľom bolo vypracovanie odporúčaní ohľadne otázok vznikajúcich v dôsledku vzájomnej korelácie doménových mien a práv duševného vlastníctva pre ICANN, WIPO poukazuje na obchodný význam doménových mien a ich rozlišovaciu spôsobilosť.

WIPO rozoznáva dva druhy vrcholových domén: otvorené, či už generické alebo národné, pre ktoré neexistujú žiadne osobné obmedzenia, ktoré by stanovovali, kto si môže doménu registrovať, a vyhradené, ktoré si môžu registrovať len osoby, ktoré spĺňajú určité podmienky (napr. majú trvalé bydlisko, resp. sídlo na území príslušného štátu). Dôvodom delenia vrcholových domén na otvorené a vyhradené spočíva v globálnej povahe internetu. Registráciou doménového mena sa toto meno stáva globálne prístupné a z tohto faktu vyplýva veľa problémov vo vzťahu doménových mien a práv duševného vlastníctva.

Práva duševného vlastníctva sú založené na územnom princípe a môžu byť vynucované len v rámci územia, pre ktoré boli uznané. Doménové meno registrované v jednej krajine môže (ale nemusí) predstavovať základ pre vykonávanie činnosti v inej krajine, v ktorej môže existovať územne obmedzené právo duševného vlastníctva, uznané právom stanoveným spôsobom. Používanie doménového mena tak môže viesť k porušovaniu územne obmedzené práva duševného vlastníctva. Dôsledkami takéhoto stretu môže byť situácia, keď ochrana a vynútenie práv duševného vlastníctva sú ohrozené účinkami registrácie doménového mena spadajúceho pod právomoc cudzieho súdnictva a vznikajú praktické ťažkosti pri zvažovaní, či došlo k porušeniu práva duševného vlastníctva a ťažkosti pri uplatňovaní práva duševného vlastníctva voči narušiteľovi.

V prípade vyhradených vrcholových domén osobné obmedzenia pôsobia ako prostriedok na zníženie možnosti kolízie doménových mien a územne obmedzených práv duševného vlastníctva. Ak je napríklad jedným z kritérií pre registráciu doménového mena pod národnou doménou bydlisko fyzickej osoby, resp. sídlo právnickej osoby v príslušnom štáte, vymáhanie akéhokoľvek práva duševného vlastníctva, ktoré je doménovým menom porušené, je možné obrátením sa na súd tohto štátu. Iným príkladom je obmedzenie možnosti registrácie doménového mena len na určité druhy subjektov, ako je to napr. pri doméne .int, ktorá je vyhradená pre medzinárodné organizácie, čo vylučuje registráciu obchodnými spoločnosťami a tým aj vznik konfliktov. WIPO vo svojej správe síce takéto obmedzenia neodporúčalo, ale uznalo, že obmedzenia majú na vzťah doménových mien a práv duševného vlastníctva značný vplyv.

Až do skoncipovania správy si mohli záujemcovia registrovať doménové meno pod otvorenou generickou doménou bez väčších ťažkostí, rýchlo a relatívne lacno, na základe zásady first come first served. Súčasťou registrácie nebola požiadavka na zdokumentovanie oprávneného používania príslušného mena, overenie poskytnutých kontaktných údajov, či záväzok podriadenia sa mechanizmu urovnávania sporov či požiadavka na potvrdenie zaplatenia poplatkov pred začatím používania doménového mena. To všetko viedlo k množstvu registrácií, ktoré sa dajú považovať za protiprávne, preto WIPO vo svojej správe rozpracovalo odporúčania, ktoré sa dajú rozdeliť do troch skupín:

  • zásady pre registračné autority,
  • opatrenia pre prípad poskytnutia nesprávnych a nespoľahlivých informácií a
  • problém jedinečnosti - technické opatrenia pre koexistenciu podobných mien.

Zásady pre registračné autority sa týkali najmä uznávania papierovej a elektronickej formy zmluvy medzi registračnou autoritou a žiadateľom o registrácii doménového mena, zberu, rozsahu a dostupnosti kontaktných údajov žiadateľa o registráciu doménového mena, platieb za registráciu a obnovu registrácie, vyhlásenia žiadateľa o jeho dobromyseľnosti.

Opatrenia pre prípad poskytnutia nesprávnych a nespoľahlivých informácií obsahovali odporúčanie pre registrátorov, aby zaviedli vhodné automatizované procedúry na overenie údajov poskytnutých žiadateľom, ktorými sa potvrdí, že bol poskytnutý aspoň minimálny rozsah údajov, a posielanie potvrdzujúceho e-mailu na kontá poskytnuté žiadateľom, aby sa overila funkčnosť poskytnutej e-mailovej adresy. Zmluva o registrácii doménového mena by mala obsahovať ustanovenie, ktoré stanoví, že poskytnutie nesprávnych alebo nespoľahlivých informácií držiteľom doménového mena, alebo nesplnenie povinnosti aktualizovať tieto informácie sa považuje za podstatné porušenie zmluvy a je dôvodom na zrušenie registrácie zo strany registračnej autority.

Problém jedinečnosti sa týka jedinečnosti doménových mien, čo spôsobuje ťažkosti pri používaní všeobecných výrazov. Problémy vznikajú hlavne pri nerozlišujúcich doménových menách, keďže podobné známky so všeobecnými výrazmi môžu vedľa seba existovať pre rôzne triedy tovarov alebo služieb bez nebezpečenstva zámeny, ale len jeden z majiteľov ochranných známok si môže známku alebo všeobecný výraz registrovať ako doménové meno. Príkladmi sú výrazy ako "national", "united", alebo druhové výrazy (napr. "telecom").

WIPO dospelo k stanovisku, že v prípadoch konkurenčných sporov o všeobecný výraz ako súčasť doménového mena sa neodporúča zavedenie povinnosti na používanie spoločných portálov pre viacerých majiteľov známok, ktoré by obsahovali zoznam mien obsahujúcich príslušný všeobecný výraz spolu s hypertextovými odkazmi na konkrétne internetové adresy a informácie potrebné na rozlíšenie týchto adries a ich majiteľov od ostatných. Majiteľov ochranných známok ale WIPO v správe nabáda, aby zvážili výhody, ktoré by im z takéhoto riešenia vyplývali.

V poslednej časti sa odporúčania WIPO zamerali na oblasť ochrany preslávených a všeobecne známych ochranných známok. Medzinárodná ochrana preslávených a všeobecne známych známok je zabezpečená v dvoch dohovoroch: v Parížskom dohovore o ochrane priemyselného vlastníctva a Dohode TRIPS.

Z článku 6bis Parížskeho dohovoru vyplýva nasledovné:

  1. Ochrana poskytovaná slávnym a všeobecne známym známkam je ochranou pred registráciou a použitím ochrannej známky, ktorá je reprodukciou, napodobeninou alebo prekladom slávnej alebo všeobecne známej známky alebo jej hlavnej časti a je s takouto známkou zameniteľná.
  2. Ochrana podľa článku 6bis sa vzťahuje len na ochranné známky, ktoré sa používajú na označenie tovarov, a nevzťahuje sa na známky služieb. V zmysle Dohovoru o práve k ochranným známkam prijatom v roku 1994, sa ale ustanovenia Parížskeho dohovoru vzťahujúce sa na ochranné známky použijú aj na známky služieb. Zmluvnými stranami tohto dohovoru je však len časť krajín, ktoré sú aj zmluvnými stranami Parížskeho dohovoru.
  3. Ochrana sa vzťahuje na registráciu a použitie ochrannej známky pre rovnaké alebo podobné tovary.
  4. V článku 6bis sa neuvádza nič o tom, čo sa považuje za všeobecne známu známku. Ohodnotenie známky je ponechané na príslušný orgán krajiny, v ktorej dôjde k neoprávnenej registrácii alebo použitiu známky (zásada špeciality).

Ustanovenia článku 6bis Parížskeho dohovoru sú potvrdené a rozšírené v Dohode TRIPS. Z články 16.2 a 16.3 vyplýva, že:

  1. Článok 16.2 rozširuje ochranu podľa článku 6bis Parížskeho dohovoru na preslávené a všeobecne známe známky služieb.
  2. Článok 16.2 poskytuje nevyčerpávajúci návod príslušným orgánom krajín pri hodnotení, či je známka všeobecne známa.
  3. Článok 16.3 rozširuje bežnú ochranu podľa zásady špeciality. Článok 6bis Parížskeho dohovoru sa má vzťahovať aj na tovary a služby, ktoré nie sú podobné tým, pre ktoré je ochranná známka registrovaná, ak sú splnené 2 podmienky:
    1. použitie známky v spojitosti s inými tovarmi alebo službami by naznačovalo prepojenie týchto tovarov alebo služieb s majiteľom preslávenej známky a
    2. záujmy majiteľa preslávenej známky by mohli byť takým použitím dotknuté.

Pri realizovaní medzinárodnej ochrany slávnych a všeobecne známych známok v súvislosti s doménovými menami WIPO odporučilo zavedenie mechanizmu pre vylúčenie týchto známok z možnosti registrácie (tzv. exkluzivita), ktorý by fungoval na spôsob administratívneho senátu zloženého z priebežne menovaných expertov, ktorý by na základe žiadostí majiteľov známok rozhodoval o vylúčení známky pre všetky typy otvorených generických vrcholových domén. Činnosť senátu by má byť centralizovaná a zostavený má byť medzinárodný zoznam rozhodcov. O podanej žiadosti má rozhodovať trojčlenný ad hoc senát. Tretie strany sa však môžu domáhať zrušenia exkluzivity pre ktorúkoľvek z vrcholových domén (napríklad po preukázaní oprávneného záujmu môže byť exkluzivita zrušená pre jednu konkrétnu vrcholovú doménu).

WIPO odporučilo zavedenie zásady dôkaznej prezumpcie založenej na priznaní exkluzivity známky uplatňovanej v sporoch riešených v administratívnom konaní tak, že majiteľ ochrannej známky, ktorej bola priznaná exkluzivita, by v konaní začatom z jeho podnetu musel preukázať, že doménové meno je zhodné alebo zameniteľné so jeho známkou a bolo použité spôsobom, ktorý mu mohol spôsobiť škodu. Po tom, čo by preukázal uvedené skutočnosti, by bremeno dôkazov prešlo na držiteľa doménového mena. Ten by musel dokázať, že registroval doménové meno v dobrej viere, a že registrácia by nemala byť zrušená. Ak by to majiteľ doménového mena nebol schopný dokázať, registrácia by bola zrušená.

Svoje pripomienky predložili niektoré medzinárodné organizácie. Prvá pripomienka pochádzala od Medzinárodnej telekomunikačnej únie (ITU), ktorá poukazovala na to, že špekulatívne registrované boli aj mená a skratky mnohých medzivládnych organizácií. Registrovaných bolo napríklad niekoľko variácií názvu "United Nations" a doménové mená itu.com a wipo.com boli už v tom čase aj ponúknuté na predaj.

Druhú pripomienku predložila Svetová zdravotnícka organizácia (WHO), ktorá je poverená vývojom medzinárodných štandardov pre oblasť biologických, farmaceutických a podobných produktov a ich uvádzaním na trh. Vo svojej rezolúcii o nevýhradných menách pre farmaceutické látky (prijatej v roku 1950) stanovila zásadu, že bude pri určovaní jednotných nevýhradných celosvetovo akceptovaných názvov pre účinné látky používané vo farmaceutických prípravkoch úzko spolupracovať s národnými komisiami zodpovednými za prideľovanie názvov. WHO sa teda v spolupráci s národnými autoritami stalo celosvetovo zodpovedné za výber názvov a vykonávanie ochrany medzinárodných nevýhradných názvov (INN) pre farmaceutické látky. INN sa, podobne ako ochranné známky, stali predmetom registrácií doménových mien. Takéto registrácie porušujú zásady ochrany verejného zdravia a bezpečnosti.

WIPO navrhlo dve riešenia týchto problémov. Prvé spočíva v rozšírení pôsobnosti mechanizmu pre vylúčenie aj na názvy a skratky medzinárodných medzivládnych organizácií. Mechanizmus pre vylúčenia by sa mal vzťahovať aj na INN. Druhé riešenie by znamenalo rozšírenie definície protiprávnej registrácie doménového mena tak, aby do nej bolo zahrnuté zneužitie názvov a skratiek medzinárodných medzivládnych organizácií a názvov INN. WIPO v Správe z Prvého procesu o doménových menách odporučilo ďalšiu diskusiu o týchto problémoch.

Správa sa venovala aj otázkam jednotného riešenia sporov. Tejto téme sa venujem v kapitole Rozhodcovské a zmierovacie konanie WIPO.

Stála komisia WIPO pre ochranné známky, priemyselné dizajny a geografické označenia (SCT) sa v nadväznosti na Druhý proces o doménových menách zaoberala aj otázkami súvisiacimi s doménovými menami. Proces bol iniciovaný v júli 2000 a cieľom bolo preskúmanie možnosti ochrany pred neoprávnenými registráciami doménových mien aj pre identifikátory iné než ochranné známky. V septembri 2002 sa členské štáty WIPO dohodli na rozšírení ochrany aj na názvy a skratky označujúce medzinárodné vládne organizácie (IGOs) a názvy krajín. WIPO predložilo tieto odporúčania ICANN, ktoré v súčasnosti (2004) zvažuje ich implementáciu. SCT tiež diskutovala o ochrane geografických označení pred ich protiprávnym registrovaním ako doménových mien a súhlasila s pokračovaním v tejto diskusii. WIPO neodporúča harmonizáciu na medzinárodnej úrovni v prípade obchodných mien z dôvodu veľkej rozdielnosti úpravy tejto oblasti v jednotlivých krajinách.

Predchádzajúca kapitola      Nasledujúca kapitola

Hore


(c) 2004 Bubbles