Diplomová práca:
Jana Kubliniaková
(poslať e-mail)
Školiteľ: JUDr. Boris Susko, PhD.
Právnická fakulta UK v Bratislave
Katedra právnej informatiky a počítačového práva


OBSAH

ÚVOD

SYSTÉM DOMÉNOVÝCH MIEN

PRÁVNY REŽIM DOMÉNOVÝCH MIEN

VÝZNAM DOMÉNOVÝCH MIEN V ELEKTRONICKOM OBCHODE

OCHRANA DOMÉNOVÝCH MIEN

RIEŠENIE SPOROV O DOMÉNOVÉ MENÁ

ZÁVER

ZOZNAM POUŽITÝCH PRAMEŇOV

Hore


ÚVOD

V poslednom čase sa vyskytuje čoraz viac problémov súvisiacich s vymedzením vzájomných vzťahov pri výbere a registrácii obchodných identifikátorov - obchodných mien, ochranných známok a doménových mien. Podoby porušovania práv duševného vlastníctva sa postupom času stávajú čoraz rafinovanejšie, presahujú hranice niekoľkých štátov a nadobúdajú mnohorakú podobu. Nejasnosti pri posudzovaní práv a nárokov vyplývajúcich z jednotlivých systémov vyplývajú predovšetkým z rozdielneho rozsahu práv priznávaných konkrétnym systémom a spôsobu, akým je celý systém spravovaný. Zdanlivá právna sila, ktorá pramení z nezávislého fungovania všetkých systémov vyvoláva množstvo sporných situácií.

V práci sa preto okrem stručného technického a právneho vymedzenia pojmu doménového mena z pohľadu slovenského práva, práva Európskej únie a medzinárodných inštitúcií venujem aj spôsobom riešenia konfliktov vznikajúcich v hospodárskej súťaži, pretože rozmach elektronického obchodovania so sebou prináša veľkú výzvu na identifikovanie a riešenie porušovania práv duševného vlastníctva.

Informácie som čerpala predovšetkým z českej odbornej literatúry a z materiálov Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) dostupných na internete.

Hore

SYSTÉM DOMÉNOVÝCH MIEN

Všetky aplikácie, ktoré v internete zabezpečujú komunikáciu medzi počítačmi, v súčasnosti používajú na identifikáciu komunikujúcich uzlov 4-bajtovú IP adresu. Pre človeka ako užívateľa sú ale IP adresy ťažko zapamätateľné, preto sa namiesto IP adresy používa názov sieťového rozhrania - doménové meno. Toto meno môžeme použiť vo všetkých príkazoch, kde je možné použiť IP adresu, pričom jedna IP adresa môže mať priradených i niekoľko doménových mien. Opačným prístupom je technika Round Robin, pomocou ktorej je možné rovnomerne zaťažovať viac strojov tak, že k jednému menu je v DNS zapísaných viac IP adries. Preklad číselných adries na textové nie je povinný, ale využitie možností ponúkaných internetom sa tým výrazne zjednodušuje.

Snaha nahradiť dlhé numerické adresy ľahko zapamätateľným textom má svoj počiatok už v sedemdesiatych rokoch 20. storočia - v dobe, keď vznikol protokol TCP/IP. Spočiatku sa preklad textových adries za číselné uskutočňoval pomocou súboru hosts.txt (1), ktorého aktuálna verzia sa po sieti distribuovala pomocou služby FTP. Tento súbor musel byť uložený na každom počítači pripojenom k internetu. Keď sa počet pripojených počítačov zvýšil nad prijateľnú hranicu (začiatkom osemdesiatych rokov), prevod textových adries na číselné nebolo ďalej možné zaisťovať tak, že by jedna osoba udržiavala jeden súbor. Riešením sa stal distribuovaný systém, v ktorom každá časť siete udržiava informácie o názvoch počítačov, ktoré sa v nej nachádzajú. V každej podsieti je teda jeden počítač, ktorý pozná adresy ostatných, a adresa ktorého už môže byť uložená v centrálnej tabuľke a ostatné stroje sa na neho môžu obracať s dotazmi na adresy ostatných. Tento princíp je základom služieb DNS (Domain Name Services, menné služby, príp. služby DNS).

Ak chce teda napríklad počítač A kontaktovať počítač B, bude komunikácia prebiehať takto:

  1. Stroj A zistí, ktorý stroj zodpovedá za správu adries v doméne stroja B.
  2. Stroj A obdrží odpoveď s adresou menného servera domény B.
  3. Stroj A sa obráti s dotazom na menný server domény B na IP adresu stroja B.
  4. Menný server domény B odpovie IP adresou stroja B.
  5. Stroj A už pozná IP adresu B a môže začať komunikáciu.

Môže sa zdať, že tento postup je zbytočne komplikovaný, ale iné možné riešenie by spočívalo vo vytvorení centrálneho úložišťa adries, ktorých by ale už dnes bolo niekoľko desiatok miliónov, a ktoré by muselo byť aktualizované asi desaťtisíckrát za deň. Existujúci systém je výhodný aj z pohľadu lokálnych sietí oddelených od zvyšku internetu firewallom (nie je želateľné, aby počítače zvonka mohli zisťovať IP adresy počítačov vnútri siete, a naopak, počítače zvnútra do internetu pristupovať môžu).

Doména sa dá teda charakterizovať ako hierarchicky zostavená postupnosť znakov, ktoré sú pomocou DNS serverov prevádzané na IP adresy za účelom jednoduchšieho, mnemotechnického adresovania počítačov pripojených k sieti internet.


1 Toto riešenie sa môže používať aj v prípade, že v sieti existuje DNS server - pri vyhľadávaní IP adresy sa najskôr prehľadá obsah súboru - tabuľky, v ktorej sú uložené aspoň najdôležitejšie adresy pre prípad výpadku DNS servera, a až v prípade neúspechu sa pošle dotaz DNS serveru.
(Späť k textu)

Hore

Štruktúra DNS, syntax mena domény

Celý internet je rozdelený do domén - skupín mien, ktoré k sebe logicky patria. Úplné doménové meno (FQDN - Fully Qualified Domain Name, napr. www.wipo.int) sa skladá z reťazcov oddelených od ostatných reťazcov bodkami, pričom každý reťazec má svoj význam. Meno sa skúma sprava doľava.

Názvy domén najvyššej úrovne (TLD - Top Level Domain) predstavujú základné členenie internetu. Koreňom stromovej štruktúry DNS je bodka, ktorá sa musí objaviť v každom názve domény (www.wipo.int.), väčšina aplikácií však už dnes predpokladá, že užívateľ záverečnú bodku vynechá. Pod koreňovou doménou (bodka) sú definované generické a národné vrcholové domény (gTLD a ccTLD).

V rámci domény je možné vytvárať podskupiny nižších úrovní (subdomény). Subdoména sa chová rovnako ako celá doména, ale zahŕňa len časť lokálnej siete. Všetky domény sú uložené na koreňových serveroch DNS umiestnených po celom svete, ktoré obsahujú kompletnú tabuľku všetkých doménových mien do druhej úrovne, ďalšie informácie však k dispozícii nemajú. Servermi, ktoré vedia všetko o počítačoch, ktoré sa nachádzajú v ich doméne sú až primárne menné servery.

Ako príklad fungovania subdomén nám môže poslúžiť univerzitná doména univerzita.edu a subdoména fakulty s názvom fakulta.univerzita.edu. Keď primárny server domény univerzita.edu obdrží dotaz na IP adresu počítača, ktorý sa podľa názvu nachádza v subdoméne katedra.univerzita.edu, predá ho mennému serveru tejto subdomény - to je jediný server, ktorý pozná adresy všetkých počítačov v nej.

Treba si však uvedomiť rozdiel medzi názvom domény a názvom počítača (2). Pri pohľade na úplný doménový názov počítača je jeho meno reprezentované prvým reťazcom zľava pred prvou bodkou (niekedy je ale prvá bodka súčasťou názvu počítača ). Napr. v úplnom názve domény arbiter.wipo.int je názvom počítača arbiter a názvom domény je wipo.int. Keď sa užívateľ spýta na IP adresu počítača arbiter.wipo.int, odkáže ho koreňový DNS server na server ns.wipo.int. Keď sa potom rovnaký dotaz položí tomuto serveru, bude odpoveďou už príslušná IP adresa.

Meno domény sa uvádza v tvare reťazec.reťazec.reťazec....reťazec. Celé meno domény môže mať maximálne 255 znakov, reťazec maximálne 63 znakov. Reťazec sa môže skladať z písmen, číslic a pomlčky. Pomlčka nesmie byť na začiatku ani na konci reťazca. Existujú i rozšírenia špecifikujúce ďalšie znaky použiteľné pre tvorbu doménových mien, ale ich používanie sa neodporúča, pretože rozšírenia podporujú len niektoré aplikácie. Môžu sa používať veľké aj malé písmená, ale z hľadiska ukladania a spracovania v databáze mien sa veľké a malé písmená nerozlišujú.

Technické obmedzenia pre syntax doménových mien sa odrážajú v dokumentoch stanovujúcich pravidlá registrácie doménových mien jednotlivých registrátorov:

  • Pravidlá poskytovania menného priestoru v internetovej doméne .sk v článku 11 (Označovanie domén) stanovujú, že textový reťazec môže pozostávať z kombinácie písmen abecedy bez diakritických znamienok, číslic 0 - 9, znaku "-" (pomlčka), ktorý sa však nemôže nachádzať na začiatku alebo na konci textového reťazca. Textový reťazec musí mať najmenej dva znaky, maximálne však 63 znakov, nesmie obsahovať znak "-" (pomlčka) na tretej a súčasne štvrtej pozícii, a nesmie sa zhodovať s dvojpísmenovou alebo trojpísmenovou TLD (napr. com, gov, net, org, mil, edu, sk, cz, at, uk, co a pod.), ak doména s takýmto textovým reťazcom nebola už platne registrovaná v období pred platnosťou Pravidiel zverejnených 18. augusta 2004.
  • Pravidlá registrácie doménových mien v doméne .cz v článku 12 (Pravidlá pre tvorbu doménového mena) stanovujú, že doménové mená musia vyhovovať normám RFC 1034, 1035, 1122, 1123 (3) a akýmkoľvek ich nahradzujúcim normám. Ide predovšetkým o tieto podmienky: doménové meno môže obsahovať iba znaky a - z, 0 - 9, dĺžka doménového mena je najviac 63 znakov, nesmie začínať ani končiť znakom "-" a nesmie obsahovať dva znaky "-" za sebou.
  • Pravidlá registrácie a používania doménových mien v doméne .uk v článku 5 (Obmedzenia doménových mien) stanovujú, že doména tretej úrovne môže obsahovať len 37 nasledujúcich znakov alebo ich kombinácie: 26 písmen latinky bez diakritiky, číslice 0 - 9 a pomlčku (nemôže byť prvým ani posledným znakom). Tretím a zároveň štvrtým znakom domény tretej úrovne nemôže byť pomlčka; pomlčka môže byť tretím znakom, ak nie je zároveň štvrtým znakom a naopak. Toto obmedzenie odzrkadľuje medzinárodné úsilie o umožnenie použitia širšieho spektra znakov v doménových menách. Ak by medzinárodný štandard vyžadoval umožnenie takýchto zmien, toto pravidlo sa automaticky zmení tak, aby chránilo novú medzinárodne schválenú schému. Doména tretej úrovne nemôže pozostávať len z jedného znaku (napr. 1.co.uk, alebo a.co.uk). Doména tretej úrovne pod doménami druhej úrovne co.uk, me.uk, org.uk a net.uk nemôže pozostávať len z dvoch písmen (napr. ie.co.uk, -a.co.uk, alebo e-.co.uk). Prípustné sú však domény tretej úrovne obsahujúce písmeno a číslicu alebo dve číslice (2a.co.uk, a2.co.uk, alebo 22.co.uk). Doménové meno nemôže byť dlhšie ako 64 znakov (vrátane domény druhej úrovne a vrcholovej domény). Aj Nominet UK však zamýšľa v budúcnosti povoliť dĺžku domény tretej úrovne do 63 znakov. Doména tretej úrovne pod doménami druhej úrovne co.uk, me.uk, org.uk a net.uk nemôže byť zhodná so žiadnou existujúcou doménou druhej úrovne alebo doménou druhej úrovne pod doménou .uk, ktorej vznik bol Nominetom formálne oznámený (napr. org.co.uk alebo nhs.co.uk). Súčasne nemôže byť zhodná s existujúcou vrcholovou doménou alebo vrcholovou doménou, ktorej schválenie bolo oznámené organizáciou ICANN (alebo organizáciou, ktorá prevezme kontrolu nad tvorbou nových vrcholových domén).


2 To znamená, že aj keď úplný názov stroja vyzerá, ako keby v danej sieti boli subdomény, neznamená to ešte, že tam skutočne sú. Závisí to od konfigurácie DNS servera. Názvy strojov síce nemôžu obsahovať bodky, ale BIND servery (používané pri väčšine distribúcií Linuxu) ich povoľujú. Napr. pri adrese www.aaa.bbb.edu nemusí aaa.bbb.edu nevyhnutne znamenať subdoménu, ale www.aaa môže byť názvom stroja v doméne bbb.edu.
(Späť k textu)

3 RFC 1034 - Doménové mená: Koncept a technické prostriedky - vymedzuje prechod mapovania mien na adresy z používania súboru hosts.txt na systém DNS, jeho komponenty (menný priestor, DNS vety (Resource Records), menné servery, resolvery) a vrstvy systému (používateľská vrstva, vrstva resolveru a vrstva menného serveru).
RFC 1035 - Doménové mená: Implementácia a špecifikácia - popis detailov systému a protokolu DNS.
RFC 1122 - Požiadavky na používateľa: Komunikačné vrstvy - pokrýva komunikačné vrstvy protokolu (linkovú, sieťovú a transportnú).
RFC 1123 - Požiadavky na používateľa: Aplikačná vrstva - pokrýva najvyššiu vrstvu protokolu a podporné protokoly (TELNET, FTP, SMPT).
(Späť k textu)

Hore

Prevádzka DNS

Väzba medzi doménovým menom a IP adresou je definovaná v DNS databáze. Preklad doménových mien na IP adresu sprostredkováva tzv. resolver. Je to klient, ktorý sa prostredníctvom protokolu DNS obracia s dotazmi na menné servery. Nie je to konkrétny program, ale sústava knihovníckych funkcií, ktorá sa spája s aplikačnými programami požadujúcimi tieto služby (napr. www-prehliadač, ftp).

Databáza DNS obsahuje jednotlivé záznamy, ktoré sa nazývajú "DNS vety (záznamy)" (RR - Resource Records) a jednotlivé časti tejto databázy sú umiestnené na menných serveroch (DNS serveroch). Keďže je databáza doménových mien celosvetovo distribuovaná, nemusí najbližší menný server poznať konečnú odpoveď a môže o pomoc požiadať ďalšie menné servery. Získaný preklad potom menný server vráti ako odpoveď resolveru.

Menný server je program, ktorý obhospodaruje určitú časť z priestoru mien všetkých počítačov (tzv. zónu, ktorá je tvorená celou doménou alebo len jej časťou, pretože menný server môže delegovať správu subdomény na menný server nižšej úrovne, do tzv. podriadenej zóny). Podľa ukladania dát sa rozlišujú primárne, sekundárne a pomocné menné servery.

Užívateľ si môže doménové meno registrovať na základe zmluvy s registrátorom. Pretože však počítače spolu komunikujú pomocou IP adries a je potrebné, aby doménové meno bolo vedené v registri DNS servera, na činnosť registrátora možno pozerať ako na činnosť smerujúcu k obstaraniu záležitosti, ktorou je zápis do databázy doménových mien. Registrátor tento zápis neprevádza sám, ale zariaďuje jeho prevedenie u správcu domény najvyššieho stupňa.

Podľa Pravidiel poskytovania menného priestoru v internetovej doméne .sk (ďalej "Pravidlá") je databáza domén súbor jednotlivých záznamov domén registrovaných na základe uzavretých zmlúv o doménach vedený SK-NIC-om. Záznam domény je súbor údajov o doméne tvorený názvom domény, odkazom na záznam užívateľa v databáze subjektov a podľa okolností ďalšími technickými a organizačnými údajmi. Stav, v ktorom sa údaje o DNS serveroch pre doménu replikujú zo záznamu domény do primárneho DNS servera (4) pre internetovú doménu SK vo forme záznamov typu NS (5), prípadne prídavných záznamov typu A (6) podľa dokumentu RFC 1035 a ďalších doplňujúcich dokumentov vydaných organizáciou IETF, je technickou prevádzkou domény. Doména sa považuje za technicky prevádzkovanú bez ohľadu na to, či sú samotné DNS servery pre doménu funkčné.

Nevyhnutnou podmienkou pre plnohodnotné užívanie domény je správne uvedenie DNS serverov funkčných pre doménu (primárne, resp. sekundárne servery) registrátorom. Registrátor vykonáva správu domény tak, že udržiava záznam domény úplný, a tým vytvára osobitné predpoklady pre funkčnosť domény. Držiteľ domény nemá právo meniť nastavenie údajov o DNS serveroch v rámci domény, ak sa sám nestane registrátorom.

SK-NIC sa zaväzuje poskytovať služby tak, že prevádzka DNS serverov internetovej domény .sk pre poskytovanie služieb bude zabezpečená spravidla aspoň na piatich rozličných DNS serveroch, umiestnených v rôznych častiach sieťovej topológie internetu, ale najmenej na jednom serveri v nepretržitej prevádzke bez výpadku a obnovovanie záznamov DNS generovaných z databázy bude zabezpečované spravidla každé 4 hodiny, najmenej však raz denne. Pravidlá v článkoch 10.3 a 12 čiastočne riešia aj zodpovednosť v prípade neposkytovania technickej prevádzky. Za porušenie zmluvnej povinnosti zo strany SK-NIC-u sa považuje až neposkytovanie technickej prevádzky počas doby dlhšej ako 24 hodín.


4 Primárny menný server je hlavným zdrojom dát pre zónu, je pre ňu autoritatívnym serverom. Údaje o svojej zóne získava z databáz uložených na lokálnom disku, ktoré sú vytvárané manuálne správcom. Tento typ servera je pre každú zónu len jeden. Sekundárne menné servery potom získavajú údaje o doméne z primárneho servera.
(Späť k textu)

5 Záznam typu NS slúži na určenie, ktoré menné servery spravujú informácie o danej zóne. Pre každú doménu je možné vytvoriť ľubovoľný počet záložných DNS serverov.
(Späť k textu)

6 Záznam typu A slúži na prevod názvov strojov na IP adresy.
(Späť k textu)

Hore

PRÁVNY REŽIM DOMÉNOVÝCH MIEN

Hlavným problémom úpravy doménových mien je nadnárodný, všeobecný (nešpecifický pre určitú oblasť alebo tovary), virtuálny a ťažko regulovateľný charakter internetu. Prakticky vo všetkých vyspelých krajinách je predmetom odborných diskusií právomoc národných súdov, voľba hmotného práva a vykonateľnosť rozhodnutí ohľadne doménových mien. Pre oblasť doménových mien a internetu ako celku nebola prijatá žiadna medzinárodná dohoda a zásady ICANN a WIPO nie sú v plnom rozsahu záväzné a často majú len charakter odporúčaní. Každá krajina si teda k tejto problematike volí vlastný prístup.


Doménové mená a slovenský právny poriadok

V našom právnom poriadku možno doménové meno za určitých okolností, ale nie vždy, uchopiť právnymi nástrojmi. Názory na to, ktoré právne inštitúty sa dajú v súvislosti s povahou doménového mena použiť, sa rôznia, zhrniem preto aj s ohľadom na príbuznosť slovenského a českého právneho poriadku najkomplexnejšie úvahy niektorých autorov zaoberajúcich problematikou právnej povahy doménového mena.

Autori sa spravidla zhodujú v názore, že doménové meno nie je vec v právnom zmysle. Súčasný slovenský ani český právny poriadok neobsahuje legálnu definíciu pojmu vec, Občiansky zákonník len v § 119 veci rozdeľuje na hnuteľné a nehnuteľné. Pomôckou pri hľadaní presného obsahu tohto pojmu by mohol byť Zákonník medzinárodného obchodu (z. č. 101/1963 Sb. - ZMO), ale tento predpis bol zrušený Obchodným zákonníkom z roku 1991. Paragraf 13 ZMO definoval vec ako hmotný predmet alebo ovládateľnú prírodnú silu, ktorá slúži potrebám ľudí. Ovládateľnosť veci je nutné posudzovať podľa konkrétneho stavu poznania a ovládnutia predmetu prírody a prírodných síl. Doménové meno, aby mohlo plniť svoju funkciu, musí byť uložené v databáze DNS servera na jednom z jeho pevných diskov. Fyzicky teda existuje, a to v binárnej podobe ako séria elektromagnetických záznamov vytvorených človekom, dalo by sa teda za vec považovať. Odborná verejnosť i WIPO však toto stanovisko nezdieľa, takéto poňatie veci je podľa ich názoru príliš extenzívne a ako také pre doménové meno nevhodné.

Doménové meno sa teda dá chápať ako:

  • zmluvný nárok jeho majiteľa na zriadenie a vedenie zápisu tohto doménového mena v databáze správcu doménového mena najvyššieho stupňa, pod ktorým je doménové meno druhého stupňa zriadené (7). Od tohto nároku sa odvodzujú ďalšie práva a povinnosti majiteľa doménového mena voči tretím osobám (ako napr. práva a povinnosti v súvislosti s ochranou proti nekalej súťaži). Pri pohľade na doménové meno ako na právo majiteľa doménového mena voči registrátorovi by sa doménové meno dalo považovať za spôsobilé byť predmetom občianskoprávnych vzťahov podľa § 118 ods. 1 ObčZ a nie je potom potrebné ďalej uvažovať o tom, či ide o inú majetkovú hodnotu.
  • iná majetková hodnota (8), ku ktorej môže existovať i právo jej používania, ako je tomu pri predmetoch duševného vlastníctva.

    V. Smejkal v prospech tvrdenia, že doménové meno je majetkom (oproti názoru kalifornského sudcu v spore sex.com z roku 2000), a to "pravdepodobne novým druhom duševného vlastníctva" (9) argumentuje, že (a) doménové meno nie je automaticky alebo náhodne generované označenie, ako je to pri telefónnych číslach, (b) je to fantazijné slovné, resp. znakové označenie reprezentujúce IP adresu, (c) vzniká ako výsledok tvorivej duševnej činnosti konkrétnej osoby, (d) vyhovuje definícii pre nehmotný statok (statok tvorený konkrétnym duševným obsahom, ktorého objektívne vyjadrenie je spôsobilé byť predmetom spoločenských vzťahov bez toho, aby bolo potrebné jeho vyjadrenie v hmotnej podobe) a (e) vyhovuje aj definícii duševného vlastníctva WIPO z roku 1967.

    Autori R. Pelikánová a K. Čermák Jr. v publikácii Právní aspekty doménových jmen zastávajú názor, že doménové mená povahu nehmotných statkov nemajú, nevyznačujú sa totiž tzv. potenciálnou ubiquitou, t.j. schopnosťou byť kedykoľvek a na ktoromkoľvek mieste súčasne i následne vnímaný a používaný neobmedzeným počtom subjektov bez ujmy na podstate alebo funkcii takéhoto statku, pretože registrované doménové meno síce môže byť používané na neobmedzenom počte miest sveta súčasne i následne, ale len jednou osobou, a to osobou, pre ktorú bolo doménové meno zaregistrované (10).

  • doménové meno síce nemožno považovať za vec v právnom zmysle, ale pretože registrované doménové meno pôsobí de facto voči všetkým v zmysle, že bez prejavu vôle osoby, pre ktorú bolo registrované, sú všetky osoby z registrácie a používania rovnakého doménového mena vylúčené, vzniká tejto osobe k doménovému menu quasi-vlastnícke právo (11). Tejto osobe nepatria de iure žiadne absolútne práva k doménovému menu, ale je podobne ako vlastník veci oprávnená doménové meno používať pre svoju osobnú potrebu, dávať súhlas na jej používanie iným bezúplatne alebo za úplatu, registráciu doménového mena zrušiť, previesť, atď.
  • ak sa na doménové meno budeme pozerať ako na predmet subjektívnych práv, pripustíme, že doménové meno môže byť predmet držby (12), keďže predmetom držby môžu byť okrem vecí aj práva, vrátane práv relatívnych (§ 129 a nasl. ObčZ).

V slovenskom právnom poriadku sa doménové meno (resp. doména) výslovne spomína v Zákone o elektronickom obchode v § 2 písm. d), kde je vymedzený pojem komerčnej komunikácie, ktorou sa rozumejú informácie o tovare, službe, podnikateľovi alebo osobe, ktorá vykonáva povolanie alebo regulované povolanie podľa zákona č. 477/2002 Z.z. o uznávaní odborných kvalifikácií, vrátane reklamy, ponuky a predaja tovaru, okrem informácií umožňujúcich priamy styk s poskytovateľom služieb prostredníctvom elektronického zariadenia, najmä o názve domény alebo adrese elektronickej pošty, pričom doménou sa rozumie symbolická adresa v elektronickej komunikačnej sieti vymedzenej v § 4 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách, a okrem informácií o tovare, službe, podnikateľovi alebo osobe, ktorá vykonáva povolanie alebo regulované povolanie podľa zákona č. 477/2002 Z.z. o uznávaní odborných kvalifikácií, zostavených na iný účel ako na ich reklamu a poskytovaných bezodplatne.

Elektronickou komunikačnou sieťou podľa zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách je funkčne prepojená sústava prenosových systémov a v prípade potreby prepájacích a smerovacích zariadení, ako aj iných prostriedkov, ktoré umožňujú prenos signálu po vedení, rádiovými, optickými alebo inými elektromagnetickými prostriedkami, vrátane družicových sietí, pevných sietí s prepájaním okruhov a s prepájaním paketov vrátane internetu a mobilných pozemských sietí, sietí na rozvod elektrickej energie v rozsahu, v ktorom sa používajú na prenos signálov, sietí pre rozhlasové a televízne vysielanie a káblových distribučných systémov bez ohľadu na druh prenášaných informácií. (13)


7 Frimmel, M.: Elektronický obchod/Právní úprava. Prospektrum, Praha2002, str. 176 a nasl.
(Späť k textu)

8 napr. Smejkal, V.: Právo informačních a telekomunikačních systémů. C. H. Beck, Praha 2004, 2. vydání, str. 591
(Späť k textu)

9 Smejkal, V.: Internet a §§§, Grada Publishing, Praha 2001, str. 123
(Späť k textu)

10 Ak by sme ale takýto prístup použili aj na iné nehmotné statky, napr. na ochranné známky, či autorské diela, zistili by sme, že aj tie môže používať (v českej terminológii "užít") len ich majiteľ (resp. autor), alebo osoba, ktorej bolo toto právo poskytnuté licenciou. Použitím sa v prípade potenciálnej ubiquity myslí skôr využitie na účel, pre ktorý je daný nehmotný statok určený (spotrebiteľ "používa" ochrannú známku, keď si kúpi tovar, ktorý je ochrannou známkou označený; čitateľ "používa" knihu (v zmysle autorského diela, nie konkrétnej knihy) na spoznávanie jej obsahu). Doménové meno potom môže neobmedzený počet osôb súčasne "použiť" napr. jeho zadaním vo www-prehliadači.
(Späť k textu)

11 Pelikánová, R., Čermák, K. Jr.: Právní aspekty doménových jmen. Linde, Praha 2000, str. 49
(Späť k textu)

12 tamže, str. 46
(Späť k textu)

13 Doménou podľa týchto ustanovení teda nemusí byť len internetová doména v zmysle názvu počítača zapísaného v databáze DNS servera podľa dokumentov RFC týkajúcich sa doménových mien.
(Späť k textu)

Hore

Doménové mená v práve Európskej únie

V oznámení Komisie Rade a Európskemu parlamentu z 11. apríla 2000 (dokument The organisation and management of the Internet, COM (2000) 202 ), cieľom ktorého je prenos niektorých funkcií súvisiacich s organizáciou a správou internetu na súkromný sektor, sú doménové mená stručne opísané ako označenia, ktoré v sieťovej komunikácii na rozdiel od číselného adresnému systému slúžia na ľahkú identifikáciu internetových uzlov. Načrtnuté sú tu kompetencie ICANN pri zavádzaní nových TLD. Z dôvodu rýchleho rozšírenia internetu Komisia považuje za užitočné vznik vrcholovej domény .eu.

Základným problémom pri vzniku TLD .eu bola otázka, či je vôbec účelné novú európsku TLD vytvárať. Argumentom, ktorý rozhodol v prospech novej TLD bola skutočnosť, že zriadenie novej domény so sebou prinesie kvalitatívne nové možnosti hlavne v ekonomickej oblasti. Posilní sa tak i tzv. "európska spoločná identita", čo bude znamenať možnosť poskytnúť nový rozmer pre občianske, kultúrne i politické cezhraničné aktivity. Nezanedbateľný efekt by mohla nová TLD priniesť Únii i navonok, a to vo vzťahoch politických i obchodných - podniky i najrôznejšie iné organizácie budú môcť deklarovať európsky rozmer svojho pôsobenia.

Na oznámenie Komisie 202/2000 nadväzujú dokumenty eEurope 2002 (hlavnými cieľmi bolo zvýšenie dostupnosti internetu v Európe, otvorenie všetkých komunikačných sietí súťaži a podpora používania internetu kladením dôrazu na ochranu spotrebiteľa a školenie), Akčný plán eEurope 2005 z júna 2002, Nariadenie Európskeho parlamentu a rady č. 733/2002 o zavedení domény najvyššej úrovne .eu a Nariadenie Komisie č. 874/2004 vymedzujúce pravidlá verejnej politiky týkajúcej sa implementácie a funkcií domény .eu a princípov, ktorými sa riadi registrácia.

Cieľom nariadenia 733/2002 je zavedenie kódu .eu ako špecifickej domény najvyššej úrovne. Nariadenie stanovuje podmienky tohto zavedenia vrátane podmienok vzniku registra a vytvára všeobecného politického rámca, v ktorom bude register fungovať (pravidlá). Nariadenie sa má uplatňovať bez toho, aby boli dotknuté úpravy členských štátov týkajúce sa národných ccTLDs. Nariadenie stanovilo, že na registráciu pod doménou .eu budú oprávnené len podniky založené v Európskej únii alebo podniky, ktoré tu majú aspoň prevádzkáreň (alebo hlavné miesto podnikania) a fyzické osoby, ktoré majú v Európskej únii trvalé bydlisko.

Nariadenie 733/2002 vo svojich uvodzovacích ustanoveniach okrem iného za dôvod zavedenia domény .eu uvádza aj vyššiu mieru identifikácie na virtuálnom trhu internetu. Doména .eu by mala poskytnúť jasne vymedzené spojenie so spoločenstvom, a mala by stať nielen kľúčovým článkom pre elektronický obchod v Európe, ale mala by tiež podporovať ciele článku 14 zmluvy.

Komisia konajúc v mene Spoločenstva požiadala o delegáciu kódu EÚ na účely vytvorenia ccTLD. Združenie ICANN 25. septembra 2000 vydalo rezolúciu, podľa ktorej sú kódy alfa-2 delegovateľné ako ccTLD len v prípadoch, v ktorých norma ISO 3166 v zozname vyhradených kódov rezervovala kód (ako výnimku) v mene príslušného štátu, územia alebo oblasti. Túto podmienku kód EÚ splnil, bol preto uznaný za delegovateľný na Spoločenstvo. V súčasnosti je za koordináciu delegovania kódov reprezentujúcich ccTLD na registre zodpovedné ICANN. Úlohou Registra bolo uzavrieť zmluvu s ICANN, pričom sa vyžadovalo dodržiavanie princípov Vládneho poradného výboru (GAC), ktorý je prístupný všetkým vládam a medzinárodným organizáciám ako sú ITU, WIPO, OECD a pod.

Komisia na prevádzku registra domény .eu vybrala organizáciu EURid, ktorá bola založená v Belgicku ako nezisková organizácia. Žiadosti o registráciu budú podávané len prostredníctvom akreditovaných registrátorov, ktorí budú mať prístup k automatizovaným systémom organizácie EURid. Registračný model je založený na pravidle "first come first served" a vznikol ako modifikácia belgického modelu. EURid musí dodržať zavádzacie obdobie, ktoré umožní subjektom s prednostnými právami na meno uznanými národným alebo komunitárnym právom a verejným orgánom zaregistrovať si doménové meno v predstihu pred tým, ako bude spustená všeobecná registrácia.

Úlohou Komisie zostalo v spolupráci s členskými štátmi vypracovanie Pravidiel verejnej politiky (PPR - Public Policy Rules) pre doménu .eu. Tie boli prijaté 28. apríla 2004 (874/2004). PPR zaistili už spomínané dvojfázové zavádzacie obdobie, pričom každá z fáz bola naplánovaná na 2 mesiace. V priebehu prvej fázy môžu svoje doménové mená registrovať držitelia registrovaných ochranných známok a verejné orgány, v priebehu druhej fázy aj držitelia iných prednostných práv, ktorých definitívny zoznam neexistuje, ale môže ísť napr. o neregistrované obchodné značky, názvy spoločností, priezviská a pod. Aj tieto práva ale musia byť uznané komunitárnym alebo národným právom (článok 10 Nariadenia 874/2004). Počiatočné obdobie registrácie bolo po viacerých posunoch naplánované na december 2004 až apríl 2005. Na apríl 2005 bol naplánovaný štart všeobecnej registrácie doménových mien, ktoré neboli registrované v zavádzacom období alebo neboli podľa pravidiel PPR blokované (článok 17).

Na riešenie sporov má byť k dispozícii systém alternatívneho riešenia sporov, ktorý sa zameria na akékoľvek spory medzi subjektami, ktoré boli pri registrácii mena úspešné a treťou stranou, ktorá ich právo spochybňuje. Toto konanie však nebude prekážkou súdneho konania.

Hore

Doménové mená v normotvorbe medzinárodných inštitúcií

Úlohy práva zaisťujú okrem právnych noriem vydávaných štátom aj pravidlá a zvyklosti generované národnými a medzinárodnými inštitúciami, ktoré pokiaľ nie sú právnym poriadkom štátu recipované, sa nepovažujú za súčasť práva, predovšetkým s ohľadom na to, že ich dodržiavanie nemožno vymôcť prostriedkami štátneho donútenia (ich vynútenie by bolo možné v prípade, ak by sa tieto pravidlá stali súčasťou zmluvných dojednaní strán). V novších prístupoch sa ale už aj tieto pravidlá považujú za súčasť práva v širšom zmysle a spolu s niektorými inými pravidlami, ktoré nespĺňajú podmienky priamej vynútiteľnosti, sa označujú pojmom soft law. V oblasti doménových mien má soft law značný význam. Medzi neštátne inštitúcie tvoriace pravidlá uplatňované v súvislosti s doménovými menami patria hlavne národní registrátori spravujúci jednotlivé ccTLDs a na medzinárodnej úrovni sú to predovšetkým WIPO a ICANN spolu s ďalšími inštitúciami, ktoré sa podieľali na procese reorganizácie správy DNS systému.

Hore

ICANN

V počiatkoch diskusie o organizácii a správe DNS mala význam predovšetkým činnosť Medzinárodnej ad hoc komisie (IAHC), ktorá vypracovala v roku 1997 odporúčania pre správu a riadenie generických vrcholových domén. V tom istom roku prezident USA Bill Clinton poveril ministra obchodu Spojených štátov vypracovaním takého systému fungovania DNS, ktorý by podporoval slobodnú súťaž a umožňoval medzinárodnú spoluúčasť na jeho riadení. Ministerstvo obchodu vyzvalo verejnosť na podávanie pripomienok a návrhov k administrácii DNS, vytvoreniu nových vrcholových domén, zásad pre registrátorov a problémom týkajúcich sa ochranných známok. Na základe týchto pripomienok potom v januári 1998 NTIA (National Telecommunication and Information Administration) a kancelária Ministerstva obchodu vydali Návrh na zdokonalenie technickej správy internetových mien a adries (tzv. Green Paper), v ktorom navrhli diskusiu o otázkach týkajúcich sa DNS, vrátane vytvorenia súkromného združenia so sídlom v Spojených štátoch, ktorá by bola celosvetovo spravovaná a reprezentovaná Správnou radou. V júni 1998 bolo v NTIA prijaté Stanovisko k zásadám správy internetových mien a adries (tzv. White Paper). V ňom bol potvrdený návrh na vytvorenie nového súkromného neziskového združenia zodpovedného za koordináciu špecifických funkcií DNS v prospech internetu ako takého. V stanovisku sa uvádza, že vláda USA má umožniť súkromnému sektoru prevzatie vedúcej úlohy v správe DNS. Väčšina pripomienkujúcich sa stotožnila s týmto postojom a súhlasila tiež s názorom, že medzinárodné organizácie môžu poskytovať svoje odborné znalosti alebo vykonávať dohľad nad novým združením, ale národné vlády, ani medzivládne organizácie reprezentujúce vlády by sa nemali na správe internetových mien a adries zúčastňovať.

Po vydaní Stanoviska sa začal proces, ktorý vyústil do založenia ICANN (Internet Corporation for Assigned Names and Numbers) a prijatia vykonávacích predpisov pre ICANN. Jednou z najdôležitejších úloh ICANN bolo prijatie pravidiel pre akreditáciu registrátorov, s cieľom akreditovať 5 registrátorov, ktorí by boli poverení prijímaním a vybavovaním žiadostí o registrácie doménových mien pod doménami .com, .net a .org. Správa registrov pre tieto domény mala byť naďalej zverená Network Solutions Inc. (NSI), pričom NSI do tej doby vykonávalo aj funkciu jediného registrátora, aj správu registrov pre spomínané domény na základe rôznych zmluvných poverení.

Vo februári 1999 ICANN zverejnilo na pripomienkovanie Pravidlá pre udeľovanie akreditácií pre registrátorov internetových doménových mien a výber registrátorov pre testovaciu prevádzku systému zdieľania registrov pre domény .com, .net a .org. Ako odpoveď na pripomienky verejnosti ICANN vydalo Stanovisko k zásadám pre akreditácie registrátorov, v ktorom bolo viacero ustanovení pôvodného návrhu pozmenených tak, aby vyhovovali odporúčaniam zahrnutým do správy WIPO z prvého procesu o doménových menách.

V apríli 1999 ICANN oznámilo piatim spoločnostiam, že boli vybrané, aby sa zúčastnili testovacej fázy systému. Po skončení testovacej fázy sa pridalo ďalších 29 spoločností a otvoril sa priestor pre slobodnú súťaž pri poskytovaní registračných služieb. Cieľom ICANN je aj v súčasnosti ochrana prevádzkovej stability na internete, podpora súťaže, reprezentácia širokej internetovej verejnosti a rozvoj pravidiel v súkromnom sektore na základe konsenzu.

Hore

WIPO

Medzi najdôležitejšie dokumenty prijaté na pôde WIPO patria správy z prvého a druhého procesu o doménových menách z rokov 1999 a 2001 a dokumenty prijaté na ich základe.

V Správe z prvého procesu WIPO o doménových menách na internete, ktorého cieľom bolo vypracovanie odporúčaní ohľadne otázok vznikajúcich v dôsledku vzájomnej korelácie doménových mien a práv duševného vlastníctva pre ICANN, WIPO poukazuje na obchodný význam doménových mien a ich rozlišovaciu spôsobilosť.

WIPO rozoznáva dva druhy vrcholových domén: otvorené, či už generické alebo národné, pre ktoré neexistujú žiadne osobné obmedzenia, ktoré by stanovovali, kto si môže doménu registrovať, a vyhradené, ktoré si môžu registrovať len osoby, ktoré spĺňajú určité podmienky (napr. majú trvalé bydlisko, resp. sídlo na území príslušného štátu). Dôvodom delenia vrcholových domén na otvorené a vyhradené spočíva v globálnej povahe internetu. Registráciou doménového mena sa toto meno stáva globálne prístupné a z tohto faktu vyplýva veľa problémov vo vzťahu doménových mien a práv duševného vlastníctva.

Práva duševného vlastníctva sú založené na územnom princípe a môžu byť vynucované len v rámci územia, pre ktoré boli uznané. Doménové meno registrované v jednej krajine môže (ale nemusí) predstavovať základ pre vykonávanie činnosti v inej krajine, v ktorej môže existovať územne obmedzené právo duševného vlastníctva, uznané právom stanoveným spôsobom. Používanie doménového mena tak môže viesť k porušovaniu územne obmedzené práva duševného vlastníctva. Dôsledkami takéhoto stretu môže byť situácia, keď ochrana a vynútenie práv duševného vlastníctva sú ohrozené účinkami registrácie doménového mena spadajúceho pod právomoc cudzieho súdnictva a vznikajú praktické ťažkosti pri zvažovaní, či došlo k porušeniu práva duševného vlastníctva a ťažkosti pri uplatňovaní práva duševného vlastníctva voči narušiteľovi.

V prípade vyhradených vrcholových domén osobné obmedzenia pôsobia ako prostriedok na zníženie možnosti kolízie doménových mien a územne obmedzených práv duševného vlastníctva. Ak je napríklad jedným z kritérií pre registráciu doménového mena pod národnou doménou bydlisko fyzickej osoby, resp. sídlo právnickej osoby v príslušnom štáte, vymáhanie akéhokoľvek práva duševného vlastníctva, ktoré je doménovým menom porušené, je možné obrátením sa na súd tohto štátu. Iným príkladom je obmedzenie možnosti registrácie doménového mena len na určité druhy subjektov, ako je to napr. pri doméne .int, ktorá je vyhradená pre medzinárodné organizácie, čo vylučuje registráciu obchodnými spoločnosťami a tým aj vznik konfliktov. WIPO vo svojej správe síce takéto obmedzenia neodporúčalo, ale uznalo, že obmedzenia majú na vzťah doménových mien a práv duševného vlastníctva značný vplyv.

Až do skoncipovania správy si mohli záujemcovia registrovať doménové meno pod otvorenou generickou doménou bez väčších ťažkostí, rýchlo a relatívne lacno, na základe zásady first come first served. Súčasťou registrácie nebola požiadavka na zdokumentovanie oprávneného používania príslušného mena, overenie poskytnutých kontaktných údajov, či záväzok podriadenia sa mechanizmu urovnávania sporov či požiadavka na potvrdenie zaplatenia poplatkov pred začatím používania doménového mena. To všetko viedlo k množstvu registrácií, ktoré sa dajú považovať za protiprávne, preto WIPO vo svojej správe rozpracovalo odporúčania, ktoré sa dajú rozdeliť do troch skupín:

  • zásady pre registračné autority,
  • opatrenia pre prípad poskytnutia nesprávnych a nespoľahlivých informácií a
  • problém jedinečnosti - technické opatrenia pre koexistenciu podobných mien.

Zásady pre registračné autority sa týkali najmä uznávania papierovej a elektronickej formy zmluvy medzi registračnou autoritou a žiadateľom o registrácii doménového mena, zberu, rozsahu a dostupnosti kontaktných údajov žiadateľa o registráciu doménového mena, platieb za registráciu a obnovu registrácie, vyhlásenia žiadateľa o jeho dobromyseľnosti.

Opatrenia pre prípad poskytnutia nesprávnych a nespoľahlivých informácií obsahovali odporúčanie pre registrátorov, aby zaviedli vhodné automatizované procedúry na overenie údajov poskytnutých žiadateľom, ktorými sa potvrdí, že bol poskytnutý aspoň minimálny rozsah údajov, a posielanie potvrdzujúceho e-mailu na kontá poskytnuté žiadateľom, aby sa overila funkčnosť poskytnutej e-mailovej adresy. Zmluva o registrácii doménového mena by mala obsahovať ustanovenie, ktoré stanoví, že poskytnutie nesprávnych alebo nespoľahlivých informácií držiteľom doménového mena, alebo nesplnenie povinnosti aktualizovať tieto informácie sa považuje za podstatné porušenie zmluvy a je dôvodom na zrušenie registrácie zo strany registračnej autority.

Problém jedinečnosti sa týka jedinečnosti doménových mien, čo spôsobuje ťažkosti pri používaní všeobecných výrazov. Problémy vznikajú hlavne pri nerozlišujúcich doménových menách, keďže podobné známky so všeobecnými výrazmi môžu vedľa seba existovať pre rôzne triedy tovarov alebo služieb bez nebezpečenstva zámeny, ale len jeden z majiteľov ochranných známok si môže známku alebo všeobecný výraz registrovať ako doménové meno. Príkladmi sú výrazy ako "national", "united", alebo druhové výrazy (napr. "telecom").

WIPO dospelo k stanovisku, že v prípadoch konkurenčných sporov o všeobecný výraz ako súčasť doménového mena sa neodporúča zavedenie povinnosti na používanie spoločných portálov pre viacerých majiteľov známok, ktoré by obsahovali zoznam mien obsahujúcich príslušný všeobecný výraz spolu s hypertextovými odkazmi na konkrétne internetové adresy a informácie potrebné na rozlíšenie týchto adries a ich majiteľov od ostatných. Majiteľov ochranných známok ale WIPO v správe nabáda, aby zvážili výhody, ktoré by im z takéhoto riešenia vyplývali.

V poslednej časti sa odporúčania WIPO zamerali na oblasť ochrany preslávených a všeobecne známych ochranných známok. Medzinárodná ochrana preslávených a všeobecne známych známok je zabezpečená v dvoch dohovoroch: v Parížskom dohovore o ochrane priemyselného vlastníctva a Dohode TRIPS.

Z článku 6bis Parížskeho dohovoru vyplýva nasledovné:

  1. Ochrana poskytovaná slávnym a všeobecne známym známkam je ochranou pred registráciou a použitím ochrannej známky, ktorá je reprodukciou, napodobeninou alebo prekladom slávnej alebo všeobecne známej známky alebo jej hlavnej časti a je s takouto známkou zameniteľná.
  2. Ochrana podľa článku 6bis sa vzťahuje len na ochranné známky, ktoré sa používajú na označenie tovarov, a nevzťahuje sa na známky služieb. V zmysle Dohovoru o práve k ochranným známkam prijatom v roku 1994, sa ale ustanovenia Parížskeho dohovoru vzťahujúce sa na ochranné známky použijú aj na známky služieb. Zmluvnými stranami tohto dohovoru je však len časť krajín, ktoré sú aj zmluvnými stranami Parížskeho dohovoru.
  3. Ochrana sa vzťahuje na registráciu a použitie ochrannej známky pre rovnaké alebo podobné tovary.
  4. V článku 6bis sa neuvádza nič o tom, čo sa považuje za všeobecne známu známku. Ohodnotenie známky je ponechané na príslušný orgán krajiny, v ktorej dôjde k neoprávnenej registrácii alebo použitiu známky (zásada špeciality).

Ustanovenia článku 6bis Parížskeho dohovoru sú potvrdené a rozšírené v Dohode TRIPS. Z články 16.2 a 16.3 vyplýva, že:

  1. Článok 16.2 rozširuje ochranu podľa článku 6bis Parížskeho dohovoru na preslávené a všeobecne známe známky služieb.
  2. Článok 16.2 poskytuje nevyčerpávajúci návod príslušným orgánom krajín pri hodnotení, či je známka všeobecne známa.
  3. Článok 16.3 rozširuje bežnú ochranu podľa zásady špeciality. Článok 6bis Parížskeho dohovoru sa má vzťahovať aj na tovary a služby, ktoré nie sú podobné tým, pre ktoré je ochranná známka registrovaná, ak sú splnené 2 podmienky:
    1. použitie známky v spojitosti s inými tovarmi alebo službami by naznačovalo prepojenie týchto tovarov alebo služieb s majiteľom preslávenej známky a
    2. záujmy majiteľa preslávenej známky by mohli byť takým použitím dotknuté.

Pri realizovaní medzinárodnej ochrany slávnych a všeobecne známych známok v súvislosti s doménovými menami WIPO odporučilo zavedenie mechanizmu pre vylúčenie týchto známok z možnosti registrácie (tzv. exkluzivita), ktorý by fungoval na spôsob administratívneho senátu zloženého z priebežne menovaných expertov, ktorý by na základe žiadostí majiteľov známok rozhodoval o vylúčení známky pre všetky typy otvorených generických vrcholových domén. Činnosť senátu by má byť centralizovaná a zostavený má byť medzinárodný zoznam rozhodcov. O podanej žiadosti má rozhodovať trojčlenný ad hoc senát. Tretie strany sa však môžu domáhať zrušenia exkluzivity pre ktorúkoľvek z vrcholových domén (napríklad po preukázaní oprávneného záujmu môže byť exkluzivita zrušená pre jednu konkrétnu vrcholovú doménu).

WIPO odporučilo zavedenie zásady dôkaznej prezumpcie založenej na priznaní exkluzivity známky uplatňovanej v sporoch riešených v administratívnom konaní tak, že majiteľ ochrannej známky, ktorej bola priznaná exkluzivita, by v konaní začatom z jeho podnetu musel preukázať, že doménové meno je zhodné alebo zameniteľné so jeho známkou a bolo použité spôsobom, ktorý mu mohol spôsobiť škodu. Po tom, čo by preukázal uvedené skutočnosti, by bremeno dôkazov prešlo na držiteľa doménového mena. Ten by musel dokázať, že registroval doménové meno v dobrej viere, a že registrácia by nemala byť zrušená. Ak by to majiteľ doménového mena nebol schopný dokázať, registrácia by bola zrušená.

Svoje pripomienky predložili niektoré medzinárodné organizácie. Prvá pripomienka pochádzala od Medzinárodnej telekomunikačnej únie (ITU), ktorá poukazovala na to, že špekulatívne registrované boli aj mená a skratky mnohých medzivládnych organizácií. Registrovaných bolo napríklad niekoľko variácií názvu "United Nations" a doménové mená itu.com a wipo.com boli už v tom čase aj ponúknuté na predaj.

Druhú pripomienku predložila Svetová zdravotnícka organizácia (WHO), ktorá je poverená vývojom medzinárodných štandardov pre oblasť biologických, farmaceutických a podobných produktov a ich uvádzaním na trh. Vo svojej rezolúcii o nevýhradných menách pre farmaceutické látky (prijatej v roku 1950) stanovila zásadu, že bude pri určovaní jednotných nevýhradných celosvetovo akceptovaných názvov pre účinné látky používané vo farmaceutických prípravkoch úzko spolupracovať s národnými komisiami zodpovednými za prideľovanie názvov. WHO sa teda v spolupráci s národnými autoritami stalo celosvetovo zodpovedné za výber názvov a vykonávanie ochrany medzinárodných nevýhradných názvov (INN) pre farmaceutické látky. INN sa, podobne ako ochranné známky, stali predmetom registrácií doménových mien. Takéto registrácie porušujú zásady ochrany verejného zdravia a bezpečnosti.

WIPO navrhlo dve riešenia týchto problémov. Prvé spočíva v rozšírení pôsobnosti mechanizmu pre vylúčenie aj na názvy a skratky medzinárodných medzivládnych organizácií. Mechanizmus pre vylúčenia by sa mal vzťahovať aj na INN. Druhé riešenie by znamenalo rozšírenie definície protiprávnej registrácie doménového mena tak, aby do nej bolo zahrnuté zneužitie názvov a skratiek medzinárodných medzivládnych organizácií a názvov INN. WIPO v Správe z Prvého procesu o doménových menách odporučilo ďalšiu diskusiu o týchto problémoch.

Správa sa venovala aj otázkam jednotného riešenia sporov. Tejto téme sa venujem v kapitole Rozhodcovské a zmierovacie konanie WIPO.

Stála komisia WIPO pre ochranné známky, priemyselné dizajny a geografické označenia (SCT) sa v nadväznosti na Druhý proces o doménových menách zaoberala aj otázkami súvisiacimi s doménovými menami. Proces bol iniciovaný v júli 2000 a cieľom bolo preskúmanie možnosti ochrany pred neoprávnenými registráciami doménových mien aj pre identifikátory iné než ochranné známky. V septembri 2002 sa členské štáty WIPO dohodli na rozšírení ochrany aj na názvy a skratky označujúce medzinárodné vládne organizácie (IGOs) a názvy krajín. WIPO predložilo tieto odporúčania ICANN, ktoré v súčasnosti (2004) zvažuje ich implementáciu. SCT tiež diskutovala o ochrane geografických označení pred ich protiprávnym registrovaním ako doménových mien a súhlasila s pokračovaním v tejto diskusii. WIPO neodporúča harmonizáciu na medzinárodnej úrovni v prípade obchodných mien z dôvodu veľkej rozdielnosti úpravy tejto oblasti v jednotlivých krajinách.

Hore

Rozhodné právo vo vzťahoch s cudzím prvkom

Otázky medzinárodného práva súkromného vznikajú všade tam, kde prichádzajú do styku fyzické alebo právnické osoby z rôznych štátov. Tak je to aj v oblasti registrácie a používania doménových mien, kde spolu prichádzajú do styku predovšetkým prihlasovatelia, resp. držitelia doménových mien z rôznych štátov, registrátori (väčšinou súkromné spoločnosti či združenia so sídlom na území určitého štátu) a ďalšie osoby (napr. osoby, ktoré si činia nárok na určité označenie registrované alebo používané ako doménové meno).

V oblasti doménových mien neexistuje vecná úprava právnych pomerov s medzinárodným prvkom ani v medzinárodných zmluvách, a spravidla ani v jednotlivých národných právnych poriadkoch. Otázky medzinárodného práva súkromného sa preto v tejto oblasti týkajú len určenia rozhodného právneho poriadku pre danú právnu otázku za pomoci kolíznych noriem.

Medzinárodného právo súkromné je v slovenskom právnom poriadku kodifikované zákonom č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (zákon o MPSaP). Aplikovateľnými kolíznymi normami budú v oblasti doménových mien hlavne kolízne normy stanovujúce rozhodné právo pre záväzkové vzťahy zo zmlúv, záväzkové vzťahy z deliktov a kolízna úprava nekalej súťaže a práv duševného vlastníctva.

Zákon v § 9 umožňuje zmluvným stranám, aby si zvolili rozhodné právo, ktorým sa bude riadiť zmluva a jej výklad, prípadne ďalšie otázky spadajúce do zmluvného štatútu. Dojednania o voľbe práva sa často vyskytujú v zmluvách medzi prihlasovateľmi a registrátormi generických doménových mien a medzi registrátormi navzájom. Spravidla ide o právny poriadok sídla registrátora na vyššom stupni.

Pri absencii dojednania o voľbe rozhodného práva sa rozhodné právo pre záväzkové vzťahy zo zmlúv stanoví na základe ustanovení § 10. Ten stanovuje všeobecnú zásadu, že záväzkové vzťahy účastníkov zmluvy sa spravujú právnym poriadkom, použitie ktorého zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu. Toto ustanovenie sa v praxi a doktríne vykladá tak, že rozhodným právom je právny poriadok sídla alebo bydliska toho z účastníkov zmluvy, ktorého plnenie je pre daný druh zmluvy typické (charakteristické). Charakteristickým plnením je spravidla plnenie toho z účastníkov, ktoré nespočíva v peňažnej úplate, ale v dodaní určitého tovaru alebo prevedení výkonov či služieb. V oblasti zmlúv o registrácii doménových mien bude sa väčšinou bude za charakteristické považovať plnenie poskytované registrátorom, t.j. zaistenie registrácie doménového mena a jej zdržiavanie vo funkčnom stave. Rozhodným právom pri absencii dojednaní o voľbe práva teda bude právo štátu, na území ktorého má registrátor sídlo (bez ohľadu na štátnu príslušnosť alebo sídlo prihlasovateľa).

Ustanovenia odsekov 2 a 3 § 10 zákona stanovujú kolízne normy pre niektoré typy zmlúv a pre zmluvy, na ktoré sa nevzťahuje žiadna kolízna norma. Zmluva o registrácii doménového mena a iné zmluvy týkajúce sa doménových mien (napr. zmluva a ich prevode) majú povahu nepomenovaných zmlúv v zmysle § 51 Občianskeho zákonníka a § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka (14), na ktoré sa kolízne normy uvedené v § 10 ods. 2 zákona o MPSaP nevzťahujú. Do úvahy preto prichádza aplikácia § 10 ods. 3, kde sú pre iné zmluvy stanovené ďalšie hraničné kritériá (spoločné sídlo, resp. bydlisko strán; ak nemajú spoločné sídlo hraničným kritériom je miesto, kde bola zmluva uzavretá; ak bola zmluva uzavretá medzi neprítomnými, sídlo, resp. bydlisko príjemcu návrhu na uzavretie zmluvy).

Podľa R. Pelikánovej bude namieste pre oblasť doménových mien v prípade zmlúv medzi prihlasovateľmi a registrátormi pripustiť z tejto úpravy v záujme rozumného a praktického usporiadania právneho vzťahu výnimku v prospech určenia rozhodného práva podľa sídla strany poskytujúcej charakteristické plnenie. V prípade zmlúv o prevode prichádzajú do úvahy dve riešenia - aplikovať hraničné kritérium sídla (bydliska) strany poskytujúcej charakteristické plnenie (v tomto prípade prevodcu), alebo podriadenie zmluvného vzťahu právu sídla registrátora, pričom toto riešenie podľa názoru R. Pelikánovej lepšie zodpovedá požiadavke rozumného usporiadania daného vzťahu hlavne preto, že podmienky a pravidlá stanovené registrátorom väčšinou vychádzajú z právneho poriadku štátu, v ktorom má registrátor sídlo a bývajú s ním rôznym spôsobom previazané. Nemusí to tak byť ale vždy, hlavne pri generických doménach sídlo registrátora spravidla nevykazuje užšiu súvislosť s právnym poriadkom štátu sídla registrátora.

Pre výber rozhodného práva pre otázky spadajúce do oblasti civilných deliktov (pre nároky na náhradu škody) je v § 15 zákona o MPSaP zavedený dvojitý režim:

  1. ak nároky vyplývajú z porušenia povinností vyplývajúcich zo zmlúv alebo iných právnych úkonov, § 15 sa neaplikuje a nároky na náhradu škody sa riadia právom rozhodným pre iné záväzkové vzťahy zo zmluvy (alebo iného právneho úkonu), tieto otázky teda spadajú do zmluvného štatútu,
  2. ak ide o nároky na náhradu škody, ku ktorej došlo inak ako porušením povinností vyplývajúcich zo zmlúv alebo iných právnych úkonov, rozhodným právom je právo miesta, kde škoda vznikla, alebo miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody.

Miesto vzniku škody nemusí byť zhodné s miestom, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody. Napr. pri registrácii a používaní doménového mena v rozpore s právnymi predpismi na ochranu hospodárskej súťaže môže dôjsť na území jedného štátu a škoda vo forme ušlého zisku môže vzniknúť v inom štáte (iných štátoch). Výber právneho poriadku prináleží súdu, ktorý o nárokoch rozhoduje a kritériom by mal byť stupeň zviazania právneho poriadku s dotknutým záväzkovým vzťahom. V oblasti doménových mien by to mal byť spravidla právny poriadok, ktorý chráni statok, do ktorého deliktné konanie zasiahlo, takže vznikla škoda.

Do medzí štatútu podľa § 15 na rozdiel od dôvodov zodpovednosti za všeobecné civilné delikty nespadajú zvláštne právne dôvody vzniku civilnej zodpovednosti za porušenie určitých subjektívnych práv (napr. práv k ochranným známkam, zvláštnym označeniam podniku a pod.), ktorých vznik a platnosť treba riešiť ako predbežné otázky podľa práva pre ne rozhodného (na základe zásady teritoriality). To by mohlo byť dôvodom, aby sa ako rozhodné právo uprednostňoval právny poriadok miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody. Pojem "miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody" pritom v sebe zahŕňa dva prvky, a to miesto konania (miesto, kde osoba zaregistruje doménové meno) a miesto porušenia, resp. účinku tohto konania (môže ísť o územie iného štátu). Pojem "miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody" teda treba vykladať v súlade s tendenciou, že pre stanovenie práva rozhodného pre otázky civilnej zodpovednosti by sa malo uprednostňovať kritérium miesta porušenia. V takom prípade tu nevznikajú predbežné otázky, ktoré podliehajú iným štatútom. S prihliadnutím k tomuto stavu predstavuje uprednostnenie práva štátu, na území ktorého došlo k porušeniu subjektívnych práv (chránených statkov) praktické riešenie, vedúce k aplikácii jednotného štatútu na všetky otázky týkajúce sa civilnej zodpovednosti a vo väčšine prípadov vedie k aplikácii právneho poriadku štátu súdu.

Pri právach z priemyselného a iného duševného vlastníctva kolízna problematika v pravom slova zmysle nevzniká, lebo tieto práva sú chránené vždy na určitom území. Na právne otázky spojené s ochranou týchto práv sa aplikuje len právny poriadok štátu, ktorý príslušnému právu poskytuje ochranu. To môže v oblasti doménových mien viesť k tomu, že registráciou (používaním) doménového mena sa zasiahne do nehmotných práv chránených v rôznych krajinách a bude nutné aplikovať rôzne rozhodné práva. V praxi prebiehajú spory týkajúce sa určitého nehmotného práva spravidla pred súdmi toho štátu, na území ktorého je právo chránené (aj keď má žalovaný všeobecný súd na území iného štátu) na základe ustanovení o výlučnej súdnej príslušnosti.

Aj právna ochrana nekalej súťaže má teritoriálnu povahu (u nás § 43 ods. 1 Obchodného zákonníka). Na rozdiel od priemyselných a iných duševných práv sa ale v tomto prípade prijíma názor, že rozhodné právo sa určuje na základe kolíznych noriem, pričom základným hraničným kritériom tu býva dotknutý trh (trh, kde má konanie súťažné účinky). Medzinárodnou zmluvou, ktorá spôsobuje aplikovateľnosť úpravy nekalej súťaže obsiahnutej v našom Obchodnom zákonníku aj na súťažné konanie majúce účinky v zahraničí je Parížsky dohovor na ochranu priemyselného vlastníctva (1883, 64/1975). Na základe článku 10bis Parížskeho dohovoru sú štáty únie povinné zaistiť príslušníkom Únie účinnú ochranu proti nekalej súťaže. Ak má teda používanie doménového mena povahu súťažného konania s účinkami v štáte, ktorého právny poriadok poskytuje ochranu pred nekalou súťažou v duchu čl. 10bis Parížskeho dohovoru, na posúdenie takéhoto konania by sa malo aplikovať právo tohto štátu proti nekalej súťaži. Ustanovenie § 43 ods. 1 Obchodného zákonníka totiž nemožno za predpokladu, že aplikáciou kolíznej normy, stanovujúcej ako rozhodné právo v prípade nekalej súťaže právo štátu, kde konanie malo súťažné účinky, bude zabezpečená účinná ochrana príslušníkov Únie pred nekalou súťažou, vykladať v tom zmysle, že na súťažné konanie, ktoré malo účinky v zahraničí treba na základe čl. 10bis Parížskeho dohovoru použiť ustanovenia slovenského obchodného zákonníka týkajúce sa nekalej súťaže.


14 Podľa V. Smejkala môže ísť pri zmluve o registrácii o zmluvu príkaznú podľa § 724 Občianskeho zákonníka alebo o zmluvu o dielo podľa § 631 Občianskeho zákonníka (Smejkal, V.: Právo informačních a telekomunikačních systémů. C. H. Beck, Praha 2004, 2. vydání, str. 602)
(Späť k textu)

Hore


VÝZNAM DOMÉNOVÝCH MIEN V ELEKTRONICKOM OBCHODE

Do siete internet ako priestoru pre vznik, vývoj a zánik najrôznejších spoločenských vzťahov vstupujú hospodársky aktívne subjekty s rôznymi ambíciami. Doposiaľ najrozšírenejším spôsobom využívania inštrumentov, ktoré internet súťažiteľom poskytuje, je reklamné pôsobenie na potenciálnu alebo aktuálnu klientelu, prípadne základná komunikácia. Väčšina podnikov, ktoré sa rozhodli investovať nejakým spôsobom do internetu, spája svoje očakávania najmä s oslovením nových trhov, pričom jediné, čo urobia je, že umiestnia svoje doterajšie výrobky na webstránku.

Sú ale tiež také subjekty - typicky internetové obchodné domy, tržnice, informačné agentúry a pod. - pre ktoré je internet primárnym prostredím, v ktorom prevádzkujú svoju hospodársku činnosť, lebo pokiaľ chce firma skutočne uspieť, musí zmeniť spôsob uvažovania tak, aby vyhovela potrebám zákazníkov s využitím možností, ktoré ponúka elektronický obchod.

Obidve skupiny súťažiteľov majú pri výbere a registrácii doménového mena jasný cieľ, a to zaobstarať si doménové meno, ktoré im pomôže s čo najpočetnejším nadväzovaním komunikačných stykov požadovanej kvality. Doménové meno neplní totiž len základnú technickú funkciu (ako zástupné označenie za IP adresu), ale slúži aj ako návesť, reklamný slogan, obchodné označenie. Keď sú spotrebiteľom alebo ostatným súťažiteľom pod určitým menom poskytované informácie, majú byť posudzované práve v kontexte doménového mena.

Problém však nastáva s tým, že určité doménové meno môže byť podľa pravidla výlučnosti registrované len jedinému subjektu. V súvislosti s doménovými menami teda možno hovoriť o dvojakej súťaži: o súťaži o doménové mená ako takej a následne o súťaži o komunikačný potenciál, v ktorej doménové mená napomáhajú ako jeden zo zásadných činiteľov a v ktorej pôsobia ako súťažný inštrument. V mnohých prípadoch sa však v praxi tieto súťaže nedajú oddeliť a prejavujú sa hlavne pri registrácii doménového mena. Dôvody ich spoločného posudzovania spočívajú predovšetkým v nutnosti dokazovať určitý skutkový stav pred orgánom s právomocou na riešenie vzniknutých sporov. Príkladom môže byť situácia, keď samotná registrácia naplní znaky nekalosúťažného konania až s výskytom druhotných znakov, t.j. až keď rušiteľ príslušné meno aj používa.

Zdrojom, ktorý je predmetom súťaže jednotlivých majiteľov doménových mien, sú pasívne formy komunikácie (ich kvantifikovaná podoba), teda počet uskutočnených spojení s užívateľom a kvalita týchto spojení (váženými kritériami sú dĺžka spojenia, množstvo prenesených údajov, druh údajov, ktoré boli vyžiadané, kvalita užívateľa - kúpna sila, vzdelanie, príslušnosť k vekovej či profesnej skupine...). Forma hospodárskeho využitia tohoto potenciálu sa v súčasnej ekonomickej teórii označuje ako obchodný model. Doménové meno môže samo o sebe tento komunikačný potenciál vytvoriť, alebo k jeho vytvoreniu významne prispieť, a to z troch smerov:

  1. ex ipso suo (zo seba samého) - a to hlavne voľbou vhodnej alfanumerickej kombinácie, pri ktorej sa dá predpokladať, že sa takéto doménové meno ľahko prijme. Dôležitá je schopnosť doménového mena presadiť príslušný informačný obsah aj v rámci internetových vyhľadávačov (napr. e-banking.com).
  2. z predchádzajúcej činnosti v priestore siete internet - ide o doménové mená, ktoré sa nepovažujú za veľmi atraktívne, ale postupom času tým, že sú pod nimi ponúkané obľúbené informácie, získajú obrovský potenciál (napr. google.com).
  3. z činnosti mimo priestor siete internet - do doménového mena môže byť včlenené označenie, ktoré si svoju povesť vybudovalo mimo siete internet (napr. na základe ochrannej známky).

Za prípady zneužívania doménových mien v súvislosti s elektronickým obchodom a súťažou o doménové mená sa dajú považovať najmä prejavy cybersquattingu, keď si osoba zaregistruje cudziu ochrannú známku ako doménové meno a pod týmto menom ponúka svoje vlastné tovary alebo služby. Takáto registrácia môže spotrebiteľa uvádzať do omylu o identite majiteľa doménového mena, čím dochádza k naplneniu skutkovej podstaty vyvolania nebezpečenstva zámeny. Môže ísť aj o prejavy warehousingu, ktorý predstavuje také konanie držiteľa doménového mena, ktoré spočíva v blokovaní doménového mena bez jeho používania tak, že majiteľovi ochrannej známky identickej s doménovým menom bráni v registrácii doménového mena zhodného s jeho ochrannou známkou (15), cyberjesteringu, keď sa doménové meno používa na zosmiešnenie tovarov alebo služieb iného súťažiteľa, alebo domain-grabbingu, ktorý spočíva v špekulatívnej registrácii doménového mena za účelom jeho ďalšieho prevodu a tým dosiahnutia zisku.


15 V rozhodovacej praxi amerických súdov sa ale od žalobcu vyžaduje, aby preukázal skutočné obchodné využívanie doménového mena, pričom registrácia bez používania sa za obchodné používanie nepovažuje. Opačný prístup zastávajú napr. švajčiarske súdy (rozhodnutie "Artprotect").
(Späť k textu)

Hore

OHRANA DOMÉNOVÝCH MIEN

Registrované doménové mená sú v mnohých prípadoch ochrannými známkami alebo aspoň obchodnými menami; v tejto podobe sú pre podnikateľov najužitočnejšie. Vyskytujú sa aj doménové mená tvorené nechránenými pojmami, ktoré majú priamy vzťah k výrobkom a službám držiteľa domény. Vyskytujú sa však i také názvy domén, ktoré sú nápadne podobné alebo zhodné (či už úmyselne alebo nie) s obchodným menom alebo ochrannou známkou iného podnikateľa, v niektorých prípadoch aj priameho konkurenta. Stretávame sa aj s doménovými menami v podobe názvov nepodnikajúcich právnických osôb (združení, nadácií, organizačných zložiek štátu, obcí a pod.), ale aj s doménovými menami v podobe mien a priezvísk fyzických osôb.

Z hľadiska prideľovania mien spôsobom obvyklým u registrátorov sa pri registrovaní doménových mien uplatňuje predovšetkým pravidlo absolútnej časovej priority, z hľadiska prihlasovateľov je ale nutné rešpektovať platné zákony, pretože pravidlá, ktoré platia pre ochranu chránených názvov sú aplikovateľné aj na doménové mená. Preto by bolo vhodné, aby si podnikateľ v prípade, že výraz nie je jeho obchodným menom alebo ochrannou známkou, pred podaním prihlášky na registráciu domény preveril, či používaním zamýšľaného mena nezasiahne do práv tretích osôb. Tým by ešte pred vlastnou registráciou domény vylúčil možné spory s majiteľmi zhodných alebo zameniteľných obchodných mien a ochranných známok.

Naopak, ak si niekto zamýšľané doménové meno prihlási ako ochrannú známku, hoci v dohľadnej dobe neuvažuje, že by takúto doménu registroval, ide o istú formu rezervácie doménového mena. Ak niekto iný medzitým prihlási skôr, než sa prihlasovateľ ochrannej známky rozhodne doménu registrovať, toto meno ako svoju doménu, narazí na prioritné právo plynúce z ochrannej známky. Tento postup sa ale nedá aplikovať mechanicky: aby akékoľvek označenie mohlo byť ochrannou známkou, musí splniť podmienky podľa zákona o ochranných známkach.

Pokiaľ by prihlásená ochranná známka bola tvorená okrem doménového mena druhej úrovne aj doménovým menom najvyššej úrovne, prichádzalo do úvahy, že by ochrannú známku mohlo tvoriť i označenie protokolu, príp. aj služby (napr. "http://www."). Podľa názoru M. Frimmela by v takom prípade malo byť možné dosiahnuť zápis ochrannej známky aj s výrazom tvoriacim doménové meno druhého stupňa, ktorý by sám o sebe nebol spôsobilý k zápisu, napr. pre svoju nedostatočnú rozlišovaciu spôsobilosť. Podľa opačného názoru by to však možné byť nemalo z dôvodu, že "samotná časť http://www. a TLD, slúžiace len ako regionálne alebo organizačné priraďovacie kritérium, nemajú v internetovej adrese žiadny zvláštny význam k rozlíšeniu individualizovateľných internetových adries" (7). V tom prípade je jedinou časťou internetovej adresy, ktorá má rozlišovaciu spôsobilosť doménové meno druhého stupňa, príp. subdomény.

Pokiaľ je označenie použité v rámci doménového mena schopné byť ochrannou známkou, nie je potrebné prihlasovať k známkovej ochrane celé doménové meno, ale postačí prihlásenie a registrácia samotného označenia. Treba si ale uvedomiť, že prihlásenie ochrannej známky nie je žiadnou "rezerváciou domény". Mohlo by sa totiž stať, že zápis ochrannej známky bude Úradom priemyselného vlastníctva zamietnutý a počas doby od podania prihlášky do právoplatného rozhodnutia úradu by bol blokovaný iný záujemca o pridelenie doménového mena.

V rozhodnutí o rozklade podanom proti rozhodnutiu Úradu priemyselného vlastníctva ČR o zamietnutí prihlášky slovnej ochrannej známky "www centrum" z roku 1997 bolo potvrdené napadnuté rozhodnutie, ktoré bolo odôvodnené tým, že prihlásenému označeniu chýba rozlišovaciu spôsobilosť, ktorú ani nemôže získať a z hľadiska prihlásených výrobkov a služieb ide o označenie popisné. Prihlasovateľ použil argument, že prvky "www" a "centrum" sú, aj keď každý zvlášť, súčasťou niekoľkých zapísaných ochranných známok. Prihlasovateľ tiež uviedol, že používa zapísané označenia, pričom jedno obsahuje slovo "centrum" a druhé "www", po dobu minimálne 5 rokov a prihlásené označenie bolo zvolené ako zastrešujúce označenie pre už poskytované výrobky a služby.

Rozhodnutie o rozklade sa opieralo o ustanovenia zákona o ochranných známkach vylučujúce zo zápisu do registra označenia, ktoré nemajú spôsobilosť rozlíšiť výrobky alebo služby a označenia, ktoré sú tvorené výlučne zo značiek alebo údajov slúžiacich v obchode na určenie druhu, akosti, množstva, účelu, hodnoty výrobkov alebo služieb, z údajov o zemepisnom pôvode alebo o dobe výroby výrobkov, či poskytovania služieb.

Slovné označenie "www centrum" bolo prihlásené o.i. pre počítače, grafické a textové terminály počítačov vrátane pracovných mediálnych staníc, propagáciu v oblasti softvéru a hardvéru, distribúciu informácií pomocou komunikácie medzi sieťami, tvorbu programov a poskytovanie softvéru.

V odôvodnení rozhodnutia sa uvádza, že označenie je tvorené dvoma slovnými prvkami, kde prvý, pozostávajúci z troch rovnakých písmen "www" vykazuje sám o sebe nedostatok rozlišovacej spôsobilosti, rovnako ako druhý, tvorený slovom "centrum", ktoré sa dá zaradiť medzi slová obvyklé, používané v bežnom jazyku vo význame stredisko, stred a pod. Písmená "www" predstavujú známu skratku slov "world wide web" označujúce svetovú informačnú sieť (internet). Celé označenie "www centrum", kde "www" bližšie určuje zameranie centra, je schopné vyvolať u spotrebiteľa predstavu miesta umožňujúceho internetovú komunikáciu, prípadne zabezpečujúceho služby alebo obchod s výrobkami výpočtovej techniky, pričom všeobecná formulácia označenia neumožňuje, aby ho verejnosť spájala len s jediným konkrétnym subjektom.

Z uvedeného teda vyplynulo, že význam označenia môže navodzovať súvislosti s výrobkami a službami, ktoré ním majú byť označované, pričom sa jedná v podstate o označenie popisné. Vzhľadom k nedištinktívnosti však nemá označenie spôsobilosť rozlíšiť výrobky alebo služby pochádzajúce od rôznych poskytovateľov či výrobcov.

Hore

Doménové mená v hospodárskej súťaži

Pod hospodárskou súťažou sa rozumie súperenie subjektov v hospodárskej oblasti s cieľom predstihnúť iné subjekty a dosiahnuť tým hospodársky prospech, pričom v súťažnom vzťahu môžu byť súťažitelia nielen s podobnými výrobkami či službami, ale aj s výrobkami a službami rozdielnymi. Vymedzenie okruhu konaní, ktoré je možné považovať za súťažné, je predmetom mnohých diskusií a často i v prostredí kontinentálneho práva býva otázkou judikatúry. Za súťažné konanie možno považovať takú situáciu, keď je možné týmto konaním na strane jedného súťažiteľa získať určitý prospech na úkor druhého, pričom plnenia, ktoré títo súťažitelia spotrebiteľom ponúkajú, môžu byť vzájomne substituované (hoci aj veľmi vzdialene).

Možnosť vzájomnej substitúcie medzi subjektami pôsobiacimi v súťaži o kvalitnú komunikáciu je takmer dokonalá, čo je spôsobené ľahkým a relatívne lacným prístupom k informáciám, možnosťou ľahkého porovnávania a hľadania najvýhodnejšej ponuky. Tzv. e-ekonomika sa teda môže priblížiť k ideálnej teoretickej situácii - dokonalej konkurencii. Zmeniť partnera, s ktorým prebieha komunikácia, je vzhľadom k charakteristickým črtám internetu veľmi jednoduché, a fakt, že cieľové miesta ponúkajú úplne rozdielne informácie, nehrá žiadnu úlohu (napr. prechod užívateľa z webstránky on-line obchodu na webstránku bulvárneho časopisu po kliknutí na reklamný banner).

V judikatúre českých súdov sa tejto problematiky týka rozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 12. 4 . 2001 (wwwpaegas.cz). Ide o predbežné opatrenie v ktorom súd vyslovil tézu, že pokiaľ sa v priestore siete internet stretnú dva hospodársky aktívne subjekty, nadväzujú medzi sebou nepriamo súťažný vzťah, nech už je odbor ich podnikania akýkoľvek. Súd dospel k záveru, že žalobca a žalovaný sú súťažiteľmi v hospodárskej súťaži; nejde o vzťah priameho súťažiteľa žalobcu, lebo žalovaný neposkytuje telekomunikačné služby, ale účastníci sa stretávajú na internete, kde propagujú a ponúkajú svoje služby, aj keď každý z inej oblasti. Pokiaľ žalovaný pri ponuke svojich služieb používa označenie podobné označeniu, ktoré na rovnakom "trhu" už skôr začal používať žalobca, ide nepochybne o konanie v rozpore s dobrými mravmi súťaže a takéto konanie je objektívne spôsobilé žalobcovi a spotrebiteľom (návštevníkom internetu) privodiť ujmu.

Usudzovať na to, že konkrétny vzťah pri registrácii doménových mien má ťažisko v hospodárskej oblasti, je možné predovšetkým na základe charakteristických znakov subjektu alebo na základe znakov predmetného konania. Znakom subjektu môže byť jeho hospodárska povaha, ktorá sa v prípade nekalosúťažného konania môže vyskytovať na strane škodcu alebo aj výlučne na strane poškodeného, alebo skutočnosť, že subjekt v okamihu, keď k nekalému súťažnému konaniu spôsobilému poškodiť ho prišlo, vystupoval ako spotrebiteľ. Znakom konania môže byť existencia priameho hospodárskeho súťažného vzťahu medzi subjektami, skutočnosť, že z doménového mena samotného je možné na hospodársky charakter prenášaných informácií usudzovať (napr. v prípade doménového mena pod TLD .com) a pod.

Súťažiteľom, čo sa týka doménových mien, budú všetky hospodárske subjekty, ktoré do priestoru internetu vstupujú s úmyslom rozšíriť vlastnú hospodársku činnosť (teda dosiahnuť zisk). Za súťažiteľov ale možno považovať i nehospodárske subjekty (ostatné fyzické a právnické osoby), ktoré sa zúčastňujú hospodárskej súťaže, aj keď ich cieľom na rozdiel od prvej skupiny nie je nadväzovanie kvalitnej a početnej komunikácie na účel jej využitia vo forme uzatvárania obchodov, ale typicky slúžia na vlastné zviditeľnenie, politickej činnosti a pod. Zdroj pre obe skupiny súťažiteľov je jeden, a keďže v priestore internetu existuje dokonalý substitučný vzťah medzi jednotlivými možnosťami komunikácie, platí, že v priamom konkurenčnom vzťahu proti sebe stoja všetky typy subjektov.

V prípade, že konanie v hospodárskej súťaži je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom, dochádza k naplneniu skutkovej podstaty generálnej klauzuly nekalej súťaže (prípadne niektorej zo špecifických skutkových podstát uvedených v § 44 Obchodného zákonníka). Pri pokusoch o všeobecnejšie vymedzenie pojmu dobrých mravov teória obchodného práva i judikatúra zastáva hľadisko hladkého fungovania hospodárskych vzťahov - priestor, v ktorom tieto vzťahy prebiehajú môže síce do istej miery modifikovať hospodárske inštrumenty, ale otázka dobrých mravov by mala byť novým prostredím ovplyvnená len nepatrne. Prudká zmena chápania pojmu dobrých mravov súťaže by totiž mohla viesť k narušeniu vybudovanej sústavy hospodárskych zvyklostí a pravidiel. Nedá sa však vylúčiť, že masívny nástup tzv. internetového obchodovania so sebou prinesie i zmenu v chápaní tohto pojmu, táto zmena by však mala byť pozvoľná a ovplyvnené bude chápanie tohto pojmu v priestore siete internet, ale aj mimo nej. Vzhľadom na charakter internetu, resp. informácie, ktoré tu sú prístupné, sa kritériá mravnosti menia a nie je možné uplatňovať pri rozhodovaní striktným spôsobom politiku "tvrdej línie", pretože takýto prístup by mohol pre celý systém internetového obchodovania priniesť veľa negatív (16).


16 Radim Polčák - Domény a právo proti nekalé soutěži (2002), www.itpravo.cz
(Späť k textu)

Hore

Naplnenie nekalosúťažných skutkových podstát registráciou doménového mena

Radim Polčák rozlišuje nekalé súťažné praktiky podľa ich povahy na nežiadúce formy lákania (klamlivá reklama, klamlivé označovanie tovaru a služieb, porovnávacia reklama, skrytá reklama, obťažovanie zákazníkov, obchodné praktiky ťažiace z pocitu vďačnosti, súcitu, strachu, záľuby v hre a pod.), parazitizmus (vyvolávanie nebezpečenstva zámeny, parazitovanie na povesti, zľahčovanie, zneužitie nositeľov spoločenskej autority, parazitné koristenie z rôznych výkonov iných súťažiteľov) a agresiu (bránenie v činnosti, bojkot, výzva k bojkotu, cenové podhodnocovanie).

1. Nežiadúce formy lákania

Spomedzi nežiadúcich foriem lákania má v súvislosti s doménovými menami najväčší význam klamlivé označovanie tovaru a služieb. Toho sa držiteľ doménového mena môže dopustiť vtedy, keď sa dá doménové meno chápať ako označenie tovarov či služieb a zároveň je spôsobilé vyvolať u spotrebiteľa mylnú predstavu o vlastnostiach ponúkaných tovarov. Predpokladom tohto druhu nekalosúťažného konania je okrem samotnej registrácie doménového mena aj prevádzkovanie príslušnej prezentácie, pretože doménové meno tu predstavuje označenie a vlastný informačný obsah (obsah webstránky, e-mailovej správy) vystupuje ako tovar či služby. Z povahy doménového mena vyplýva, že vo väčšine prípadov nie je nositeľom obsažnej informácie a má len identifikačnú, resp. notifikačnú funkciu.

Aj k naplneniu ostatných skutkových podstát tejto skupiny dochádza až kombináciou doménového mena a obsahu prezentácie, v týchto prípadoch však za protiprávnu nebude možné považovať registráciu doménového mena (ako je to pri klamlivom označovaní tovarov a služieb), ale až následnú prevádzku. K oddeleniu kategórie doménového mena a obsahu prezentácie spravidla dochádza až pri stanovení opatrení na nápravu.

2. Parazitná súťaž

O parazitovanie ide vtedy, keď sú výsledky činnosti jedného subjektu využívané iným subjektom bez potrebných povolení. V prípade doménových mien väčšinou ide o zneužívanie známych označení. Samotné zneužite máva podobu včlenenia takéhoto označenie do doménového mena. Dôležité je, že súťažné právo priznáva ochranu i takým označeniam, ktoré nie sú zapísané v registroch, t.z. i bežným názvom výrobkov či označeniu služieb. Ak zmeníme uhol pohľadu, môžeme konštatovať, že túto ochranu požívajú aj doménové mená (napr. vtedy, keď sa súťažiteľ pokúsi ťažiť z povesti iného doménového mena tým, že si zaregistruje zameniteľné doménové meno, alebo v prípade, keď je obchodné meno právnickej osoby zapísané do obchodného registra už skôr používané iným súťažiteľom ako doménové meno, na ktoré sa pozerá ako na zvláštne označenie v zmysle § 47 Obchodného zákonníka).

Nebezpečenstvo zámeny existuje, keď je používané označenie spôsobilé vyvolať omyl o priradení označenia k určitému podniku. Dôležitý je pritom okamih, v ktorom sa nebezpečenstvo zámeny posudzuje. Pokiaľ sa bude posudzovať len čisté znenie doménového mena, pôjde o podstatne širší okruh prípadov ako vtedy, keď sa bude zohľadňovať i obsah samotnej webovej prezentácie. V takom prípade bude mať držiteľ doménového mena možnosť vylúčiť nebezpečenstvo zámeny napr. pomocou textu na webovej stránke.

Pri nebezpečenstve zámeny v užšom zmysle dochádza k zámene týkajúcej sa identity označeného podniku. Pri nebezpečenstve zámeny v širšom zmysle je síce zrejmé, že ide o rôzne podniky, ale pre podobnosť označenia sa predpokladajú zvláštne hospodárske a organizačné väzby medzi podnikmi. Rozhodujúcim faktorom tu bude nielen blízkosť označenia, ale aj blízkosť oblasti pôsobenia podniku (vyjadrená prostredníctvom obsahu webstránky), pričom platí, že oblasti pôsobenia môžu byť tým bližšie, čím väčší je odstup podobnosti označení a naopak. Užívatelia internetu sa ale v mnohých prípadoch pri snahe o nadviazanie kontaktu zadaním URL odvodeného od označenia podniku dostanú na webstránku konkurenčného podniku a napriek tomu, že totožnosť poskytovateľa obsahu je zrejmá, často dospejú k predpokladu, že medzi podnikmi existujú hospodárske alebo organizačné súvislosti, preto treba vždy prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu s ohľadom na množstvo informácií, ktoré je možné na webstránke získať.

Silnými prvkami internetovej adresy, ktoré majú najdôležitejší význam pre posúdenie nezameniteľnosti sú hlavne doménové meno druhého stupňa a subdomény. Pri skúmaní zameniteľnosti názvu právnickej osoby, resp. obchodného mena a doménového mena platí, že pomlčka v doménovom mene neprispieva k rozlíšeniu, a podobnosť nemožno vylúčiť ani pri zámene jedného písmena, pokiaľ sa jedná o obvyklý preklep. Slabými prvkami internetovej adresy môžu byť také jej časti, ktoré majú slabú až žiadnu rozlišovaciu spôsobilosť (napr. TLD alebo označenia, ktoré samé o sebe nemôžu požívať ochranu, pokiaľ nemajú rozlišovaciu spôsobilosť v rámci oslovených kruhov, t.j. v určitej oblasti).

3. Agresia

Povaha doménového mena predovšetkým zakladá možnosť konania brániaceho v činnosti inému subjektu, napr. registráciou doménových mien, ktoré sú najlepšie využiteľné bez toho, aby bolo doménové meno skutočne používané, alebo aby bol na príslušnej cieľovej adrese umiestnený patričný obsah.

Hore

Doménové mená a chránené označenia

Najčastejším problémom v oblasti internetových adries, ktorých zložkami doménové mená sú, je vysporiadanie sa s právom na označenia. V tradičnom obchodnom styku je používanie identických označení možné bez konfliktov na základe geografickej vzdialenosti alebo nedostatočnej blízkosti oborov. V priestore siete internet ale môže byť doménové meno na základe svojej adresnej funkcie na celom svete pridelené len jedenkrát, preto dochádza ku kolíziám, ktoré sú mimo internetu bezproblémové. Dotknutými označeniami môžu byť:

  1. názov právnickej osoby, predovšetkým (ale nie výlučne) obchodné meno, ale aj názov obce, mesta, kraja, občianskeho združenia, nadácie a pod.,
  2. meno, pod ktorým podniká fyzická osoba (meno a priezvisko + dodatok),
  3. ochranná známka,
  4. meno a priezvisko fyzickej osoby, ale len za určitých podmienok a nie automaticky.

Pokiaľ dôjde registráciou cudzieho chráneného označenia len k blokácii domény, má oprávnený používateľ označenia na výber, ako postupovať: buď cestou dohody (mimosúdneho vyrovnania) alebo cestou súdnou. Riešenie situácie rozhodcovským konaním podľa V. Smejkala nie je možné, "pretože tzv. rozhodovanie sporov v rámci CZ.NIC sa ukázalo byť v podstate neúčinným a použitie štandardného rozhodcovského konania predpokladá, že sa obe strany hodlajú konania zúčastniť, to však v prípade doménových špekulantov neplatí." (17)

Registráciou a používaním domény sa však možno dopustiť aj nekalej súťaže. V takýchto prípadoch sa poškodenému súťažiteľovi odporúča obrátiť sa na súd, prípadne na orgány činné v trestnom konaní, pretože okrem obchodnoprávnej ochrany nekalej súťaže existuje aj ochrana trestnoprávna (§ 149 a nasl. Trestného zákona).

Podľa M. Frimmela sa často možno stretnúť s názorom, že doménové meno musí bez ďalšieho ustúpiť vždy, keď sa už svojím znením stretne s nehmotným statkom, ktorý je predmetom zvláštneho zákonného ochranného práva. Tento omyl zrejme vychádza z predstavy, že doménové meno "patrí" napr. majiteľovi ochrannej známky alebo právnickej osobe, s názvom ktorej sa zhoduje a majiteľ ochrannej známky či osoba, s ktorej obchodným menom alebo názvom sa zhoduje, má na doménové meno "nárok".

Nie je ale možné usudzovať na zásah do týchto práv už zo samotného faktu, že určité doménové meno je registrované. Užívaním doménového mena je možné porušovať práva iných osôb; práve a len v medziach, v ktorých sú tieto práva chránené, je možné domáhať sa nárokov, ktorých presadenie môže mať vplyv i na používanie doménového mena (7). To znamená, že v prípade, že užívaním doménového mena dochádza k zásahu do práv k ochrannej známke, je možné domáhať sa nárokov vyplývajúcich zo zákona o ochranných známkach; keď dochádza k zasahovaniu do názvu právnickej osoby, je možné domáhať sa príslušných nárokov podľa Občianskeho zákonníka. Tu je dôležité uvedomiť si, že doménové meno nemusí byť používané len v súvislosti s webom, ale aj v inými službami, napr. FTP a e-mail.


17 Smejkal, V.: Právo informačních a telekomunikačních systémů. C. H. Beck, Praha 2004, 2. vydání, str. 612
(Späť k textu)

Hore

Konflikt doménového mena a obchodného mena

Právna úprava obchodného mena je obsiahnutá § 8 - 12 Obchodného zákonníka. S jeho rozlišovacou funkciou je spojená i ochranná funkcia, ktorá je vlastná všetkým priemyselným právam, ku ktorým právo k obchodnému menu v rámci práv na označenie systematicky náleží. Ochrana obchodného mena je povahy absolútnej (§ 12), ktorej sa možno domáhať voči každému, a povahy relatívnej. Absolútna ochrana je spojená so vznikom zvláštneho právneho inštitútu obchodného mena, ku ktorému sa upínajú subjektívne práva (obsahom práva k obchodnému menu je právo jeho subjektu obchodné meno používať, nakladať s ním v medziach stanovených zákonom a ostatných z používania zhodného alebo zameniteľného označenia vylúčiť, pričom podnikateľ má jednak právo a jednak povinnosť obchodné meno, pod ktorým je zapísaný do obchodného registra, používať). Relatívna ochrana sa realizuje v rámci práva proti nekalej súťaži (hlavne § 47 Obchodného zákonníka).

Okrem vnútroštátneho práva platia aj medzinárodné zmluvy, napr. Parížsky dohovor na ochranu priemyselného vlastníctva, v ktorom sa uvádza, že obchodné meno je chránené vo všetkých únijných krajinách bez toho, aby bolo potrebné prihlasovať ho alebo zapisovať a nerozhoduje, či je alebo nie je časťou továrnej alebo obchodnej známky; krajiny Únie sú zároveň povinné zaistiť príslušníkom Únie účinnú ochranu proti nekalej súťaži.

Hore

Konflikt doménového mena a názvu právnickej osoby

Ustanovenia § 19b Občianskeho zákonníka budú mať podstatný význam hlavne v situáciách, keď názov právnickej osoby nie je používaný ako obchodné meno alebo ako zvláštne označenie v zmysle Obchodného zákonníka. Typickým prípadom môže byť napr. používanie názvu obce ako doménového mena. V súdnej praxi SRN sa ustálil názor, že očakávania regionálneho okruhu užívateľov národného doménového mena najvyššieho stupňa smerujú k tomu, že sa vložením názvu obce alebo mesta ako doménového mena druhého stupňa dostanú na webovú stránku príslušných mestských správ. Užívatelia internetu očakávajú nielen informácie o obci/kraji, ale informácie od mesta/kraja.

Aj v tomto prípade ale platí, že pokiaľ bude zhodné doménové meno používať iný subjekt tak, že sa nebude jednať o používanie názvu ako názvu právnickej osoby, resp. bude mať sám práva zodpovedajúce doménovému menu, nebude od neho možné požadovať, aby sa zdržal používania doménového mena.

Hore

Konflikt doménového mena a ochrannej známky

Aby sa majiteľ ochrannej známky mohol domáhať nárokov voči držiteľovi doménového mena podľa zákona o ochranných známkach, je v prvom rade nutné, aby bolo doménové meno používané v hospodárskej súťaži podnikateľom, už z definície ochrannej známky totiž vyplýva, že ide o označenie určené k rozlíšeniu výrobkov alebo služieb pochádzajúcich od rôznych podnikateľov. To znamená, že pokiaľ nebude doménové meno používané podnikateľom, ale len na súkromné účely mimo hospodárskej súťaže, nebude možné, aby sa jeho držiteľ dostal do konfliktu s ustanoveniami zákona o ochranných známkach.

Absolútnu povahu práva majiteľa ochrannej známky (t.z. i voči držiteľovi doménového mena, ak je zhodné alebo zameniteľné označenie používané pre rovnaké alebo podobné tovary alebo služby) určujú ustanovenia § 24 a nasl. zákona o ochranných známkach: majiteľ ochrannej známky má výlučné právo označovať svoje tovary alebo služby ochrannou známkou, pre ktoré je zapísaná v registri, alebo ju používať v spojení s týmito tovarmi alebo službami a bez jeho súhlasu nesmie nikto používať označenie zhodné alebo zameniteľné s jeho ochrannou známkou pre rovnaké alebo podobné služby, ani v spojení s týmito tovarmi alebo službami.

Nároky majiteľa ochrannej známky vyplývajúce z porušenia jeho práv sú upravené v § 26 a nasl. Spory z ochranných známok prerokúvajú a rozhodujú súdy. Majiteľ ochrannej známky sa predovšetkým môže voči každému domáhať zákazu používať jeho ochrannú známku alebo označenie s ňou zameniteľné pre rovnaké alebo podobné tovary alebo služby a stiahnutia takto označených predmetov z trhu. Majiteľ všeobecne známej ochrannej známky zapísanej do registra môže tieto práva uplatniť bez ohľadu na zhodnosť alebo podobnosť tovarov alebo služieb, ak by použitie všeobecne známej ochrannej známky na iných tovaroch alebo službách poukazovalo na spojitosť medzi takto označenými tovarmi alebo službami a majiteľom všeobecne známej ochrannej známky a záujmy jej majiteľa by sa mohli takým používaním poškodiť.

Okrem ustanovení zákona o ochranných známkach prichádza do úvahy aj aplikácia ustanovení Obchodného zákonníka na ochranu proti nekalej súťaži, hlavne z dôvodu nekalého využívania vážnosti známej ochrannej známky k upútaniu pozornosti a využívaniu predstáv o kvalite spojenej so známkou.

Za predpokladu, že vznikne kolízia medzi doménovým menom a ochrannou známkou, bude treba posúdiť, kto má tzv. lepšie právo k používaniu doménového mena, teda či je používateľ doménového mena povinný zdržať sa zasahovania do práv majiteľa ochrannej známky a zdržať sa ďalšieho používania doménového mena, alebo či používaním doménového mena nevznikli dostatočne silné práva pre používateľa doménového mena, ktoré by naopak zakladali povinnosť majiteľa ochrannej známky strpieť používanie doménového mena.

Majiteľom ochrannej známky sa prihlasovateľ podľa § 12 ods. 2 zákona o ochranných známkach stáva až zápisom označenia do registra ochranných známok vedeného Úradom priemyselného vlastníctva. Právo prednosti vznikajúce podaním prihlášky za splnenia podmienok § 6 ods. 1 pôsobí len vo vzťahu k prihláškam iných ochranných známok ako formálneho označenia. Na rozdiel od práv k ochrannej známke môže byť doménové meno, ktoré obsahuje ochrannú známku, zvláštnym označením podniku v zmysle § 47 písm. b) Obchodného zákonníka a takéto zvláštne označenie faktickej povahy vzniká okamihom, keď sú naplnené jeho znaky, teda keď začne byť považované pre určitý podnik za príznačné (napr. používaním doménového mena na internete, ale aj mimo neho - napr. kmeň obchodného mena alebo jeho skratka budú použité ako doménové meno).

Po zverejnení prihlášky ochrannej známky vo vestníku môže osoba dotknutá z dôvodov uvedených v § 4 podať v lehote 3 mesiacov od zverejnenia úradu námietky proti zápisu označenia do registra a na základe ich preskúmania zamietne buď prihlášku ochrannej známky alebo proti nej podané námietky. (Lehota na podanie námietok proti poskytnutiu ochrany medzinárodne zapísanej ochrannej známke začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola ochranná známka zverejnená vo Vestníku Medzinárodného úradu WIPO.)

Pokiaľ ide o doménové meno, dôvody uvedené v § 4, na základe ktorých označenie nemožno uznať za ochrannú známku, zahŕňajú aj prípad, keď úrad na základe uplatnených námietok zistí, že označenie je zhodné alebo zameniteľné s nezapísaným označením používaným jeho majiteľom v obchodnom styku pred dňom podania prihlášky, ak by používanie prihláseného označenia bolo možné posudzovať ako nekalosúťažné konanie (§ 44 - 55 Obchodného zákonníka) vo vzťahu k právam majiteľa nezapísaného označenia.

Ak ide o už zapísanú známku, úrad na základe § 16 ods. 7 vymaže z registra ochrannú známku zhodnú alebo zameniteľnú s nezapísaným označením, ak v konaní začatom na návrh majiteľa práva k nezapísanému označeniu, ktorý toto označenie používal v obchodnom styku pred dňom podania prihlášky napadnutej ochrannej známky, zistí, že by používanie napadnutej známky bolo možné posudzovať ako nekalosúťažné konanie vo vzťahu k právam majiteľa nezapísaného označenia. Úrad však takýto výmaz nevykoná, ak majiteľ práva strpel používanie napadnutej ochrannej známky na území SR počas piatich po sebe idúcich rokov odvtedy, ako sa o tomto používaní dozvedel (to neplatí, ak majiteľ práva preukáže, že prihláška napadnutej známky nebola podaná v dobrej viere), alebo nepoužíval nezapísané označenie na území SR päť po sebe idúcich rokov, ak toto nepoužívanie riadne neodôvodnil.

Úrad takisto vymaže z registra ochrannú známku na základe súdneho rozhodnutia, podľa ktorého je používanie tejto ochrannej známky zakázané ako nekalosúťažné konanie, pričom výmaz sa vykoná, ak o to oprávnená osoba požiada do 6 mesiacov od právoplatnosti súdneho rozhodnutia.

Majiteľ ochrannej známky má k nej okrem práv aj povinnosti. K jeho povinnostiam okrem iného patrí aj povinnosť strpieť, ak majiteľ práva k nezapísanému označeniu používa v obchodnom styku zhodné alebo zameniteľné nezapísané označenie v tom istom rozsahu, pričom toto používanie sa začalo pred dňom podania prihlášky ochrannej známky.

Majiteľ ochrannej známky má právo na ochranu, ale v prípade, keď využívanie práva z ochrannej známky, i keď zapísanej v registri ochranných známok, by bolo v rozpore s dobrými mravmi súťaže, a teda nekalosúťažným konaním, nemožno ochranu priznať. Bolo by možné uvažovať o aplikácii § 48 Obchodného zákonníka. Môže ísť o využívanie povesti podniku, výrobkov alebo služieb iného súťažiteľa s cieľom získať pre výsledky vlastného alebo cudzieho podnikania prospech, ktorý by súťažiteľ inak nedosiahol napr. pokusom o získanie cudzieho doménového mena, s ktorým je spojená určitá povesť podniku, výrobkov alebo služieb iného súťažiteľa, ako dôsledku zápisu ochrannej známky a následného uplatnenia práv podľa zákona o ochranných známkach (7).

Pokiaľ má staršiu prioritu oproti doménovému menu ochranná známka, má ochranná známka pri strete prednosť. Tak, ako je možné od prihlasovateľa ochrannej známky očakávať zistenie, či ochranná známka už nie je používaná ako doménové meno, je možné požadovať od toho, kto chce používať doménové meno, uskutočnenie prieskumu zapísaných známok, príp. prihlášok zverejnených vo vestníku Úradu priemyselného vlastníctva. Táto požiadavka sa ale týka len prípadov, keď má byť doménové meno používané v hospodárskej súťaži. Pri používaní výlučne na nepodnikateľské účely neprichádza konflikt s ochrannou známkou do úvahy.

Hore

Konflikt doménového mena s menom a priezviskom fyzickej osoby

Ako doménové meno sa môže použiť aj meno a priezvisko fyzickej osoby alebo iné označenie, ktoré ju identifikuje (napr. pseudonym). V prípade konfliktov doménových mien s menami a priezviskami fyzických osôb ide väčšinou o mená známych osobností verejného života. Ochrana osobnosti je v slovenskom právnom poriadku upravená v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Právo na ochranu osobnosti nedáva majiteľovi mena žiadnu exkluzivitu vo vzťahu k menu, dáva mu len právo brániť sa proti používaniu jeho mena spôsobom porušujúcim ochranu jeho osobnosti. Pokiaľ sú v doménovom mene obsiahnuté rozlišujúce dodatky (napr. "fanclub", "fanpage"), bude sa podľa nemeckej judikatúry vychádzať aj z toho, že nejde o použitie mena, ale len o jeho uvedenie. Predmetom ochrany totiž nie je meno samo o sebe ako označenie určitej osoby, ale len osobnosť, ktorá je ním identifikovaná.

Hore

RIEŠENIE SPOROV O DOMÉNOVÉ MENÁ

Ešte v deväťdesiatych rokoch, predtým než sa rozšírilo používanie grafických prehliadačov a komerčné aktivity na internete boli minimálne, sa porušovanie práv duševného vlastníctva a používanie doménových mien nejavilo ako problémové. Kým sa na internete neodohrávali významnejšie obchodné činnosti, možnosť vzniku akejkoľvek škody alebo ujmy bola limitovaná slabým rozšírením internetu (predovšetkým v porovnaní s porušovaním práva v hlavných médiách, ako bola televízia, tlač a veľkoplošná reklama). Tento stav sa zmenil po tom, čo sa investície podnikov, reklama a iné aktivity preniesli na internet a spoločnosti si začali uvedomovať problémy vyskytujúce sa v prípade, že niekto bez dovolenia využíva protiprávnym spôsobom ich ochrannú známku ako doménové meno. Počet sporov prudko vzrástol, ale mechanizmy ich urovnávania, okrem súdneho konania, boli buď nedostatočné alebo nedostupné.

Spory týkajúce sa registrácií doménových mien a práv duševného vlastníctva majú niekoľko špecifických znakov:

  • Pretože doménové meno je globálne prístupné, spor môže nadobudnúť také rozmery, že sa na neho vzťahuje súdna právomoc viacerých štátov. Keďže sa práva duševného vlastníctva odvíjajú od ich uznania jednotlivými právnymi poriadkami, podaných musí byť niekoľko nezávislých žalôb.
  • Z dôvodu veľkého počtu generických a národných vrcholových domén a z dôvodu, že každá z nich zakladá globálny prístup k doménovému menu, ten istý spor sa môže objaviť v súvislosti s rôznymi vrcholovými doménami. To sa môže stať napríklad vtedy, ak žiadateľ o registráciu dosiahne protiprávnu registráciu mena, ktoré korešponduje s ochrannou známkou zapísanou treťou stranou po celom svete, pod mnohými vrcholovými doménami. Na to, aby sa tento problém vyriešil, musí majiteľ zapísanej ochrannej známky podať žaloby na súdoch po celom svete.
  • S ohľadom na to, ako ľahko a rýchlo sa dá uskutočniť registrácia doménového mena, rýchlosť a globálnou prístupnosť komunikácie na internete, môže byť v mnohých prípadoch potreba riešenia sporov o doménové mená súrna a okamžitá.
  • Existuje zrejmá nerovnováha medzi nákladmi potrebnými na registráciu doménového mena, ktoré sú relatívne nízke, a hospodárskou škodou ako výsledkom registrácie a nákladmi vynaloženými majiteľom práva duševného vlastníctva pri domáhaní sa nápravy v súdnom procese, ktorý môže byť v niektorých krajinách pomalý a veľmi drahý.
  • Účastníkmi sporov sú kvôli úlohám pri zabezpečovaní technickej správy doménových mien často aj registračné autority.

Hore

Súdne riešenie sporov

Súdne konanie v sporoch o doménové mená sa riadi procesným právom suverénnych štátov. Odporúčania Správy z prvého procesu WIPO adresované ICANN sa netýkali oblastí upravených zákonmi z odvetvia občianskeho práva. V niektorých prípadoch bola štátom poskytnutá možnosť voľby.

Prvou takou oblasťou bola možnosť znemožnenia podania žaloby na súde, ak ide o spor, ktorý je vo väčšine štátov podriadený arbitráži. Účinnosť arbitrážnej dohody je upravená v príslušných zákonoch štátu, pričom úprava vychádza zo záväzkov, ktoré si osvojilo viac ako sto zmluvných štátov Dohovoru o uznávaní a vykonávaní rozhodnutí cudzích arbitráží (New York, 1958). WIPO však neodporúčalo, aby mal akýkoľvek systém riešenia sporov alternatívny súdnemu konaniu, ktorému je žiadateľ o registráciu povinný sa podriadiť, za následok znemožnenie prístupu zúčastnených stránp k súdnemu konaniu.

Možnosť voľby bola poskytnutá aj v otázkach podriadenia sa právomoci súdov rôznych krajín pri riešení sporov o doménové mená. Súčasťou zmluvy o registrácii doménového mena má byť vyhlásenie žiadateľa o podriadení sa právomoci určených súdov. Účelom takéhoto vyhlásenia je zabezpečenie väčšej istoty vo vzťahu k miestnej príslušnosti súdu. Možnosť podania žaloby by nemala byť limitovaná len na miesto, kde došlo k protiprávnej činnosti prostredníctvom doménového mena, alebo na miesto bydliska, resp. sídla žiadateľa o doménové meno.

Podriadenie sa súdnej právomoci žiadateľom by nemalo brániť uplatneniu práva tretej strany v ktoromkoľvek štáte, v ktorom sa dá uvažovať o nezávislej a podstatnej súvislosti s predmetným sporným doménovým menom. Dohoda o podriadení sa súdnej právomoci by sa teda nemala dotýkať možnosti založenia príslušnosti súdu podľa platného práva a nemala by vylučovať túto možnosť. Účelom dohody o podriadení sa právomoci určeného súdu by malo byť predovšetkým vylúčenie možnosti kompetenčných sporov. Výber vhodnej miestnej príslušnosti by mal na jednej strane odzrkadľovať rovnováhu medzi záujmami majiteľa doménového mena a potenciálneho žalobcu - tretej strany, na druhej strane by mal zohľadňovať požiadavku nestrannosti, ktorá má byť základom činnosti súdov.

Výsledkom bolo odporúčanie, aby sa žiadateľ o registráciu doménového mena na základe dohody o registrácii doménového mena podriadil (bez toho, že by bola dotknutá potenciálna právomoc iných súdov) právomoci súdov
a) krajiny bydliska (sídla) žiadateľa a
b) krajiny sídla registrátora.

Hore

Medzinárodná súdna právomoc

Každý štát si samostatne upravuje právomoc svojich súdov pri rozhodovaní o veciach s cudzím prvkom. Spravidla je súdom jednotlivých štátov priznaná právomoc rozhodovať všeobecne o akýchkoľvek žalobách smerujúcich proti osobám s bydliskom alebo sídlom na území tohto štátu. Právomoc býva rozšírená i na prípady žalôb vyplývajúcich z nedovolených konaní, ku ktorým došlo na území príslušného štátu (to prichádza do úvahy aj v oblasti registrácie a používania doménových mien).

Pre založenie právomoci súdov určitého štátu je väčšinou potrebný istý stupeň spojenia skutkového deja s územím daného štátu. Napríklad v americkom práve sa vyžaduje, aby žalovaný vedome využil výhodu vykonávať podnikateľskú činnosť v štáte súdu, alebo aby dôvod žaloby vychádzal z činností žalovaného v štáte súdu. V nemeckom práve je daná právomoc nemeckých súdov na základe ustanovení o súdnej príslušnosti danej miestom nedovoleného konania, pričom za miesto nedovoleného konania býva považované okrem iného aj miesto jeho účinkov.

Za nežiadúci sa považuje názor, že právomoc súdov určitého štátu je daná vždy, keď je na území tohto štátu dostupná určitá webová stránka, aj keď zámerom jej majiteľa nie je na území tohto štátu podnikať a stránka sa neobracia na tamojších adresátov. Tendenciou je preto obmedziť medzinárodnú súdnu právomoc na prípady tesnejšieho spojenia daného skutkového deja s územím štátu súdu, napr. na základe kritéria, či webová stránka je určená pre trh na určitom území.

Právomoc slovenských súdov vo veciach s cudzím prvkom je upravená v § 37 a nasl. zákona o MPSaP. Ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, právomoc slovenských súdov je daná, ak osoba, proti ktorej návrh (žaloba) smeruje, má na území SR bydlisko alebo sídlo, a ak ide o majetkové práva, ak tu má majetok (18). Právomoc slovenského súdu je daná aj vo veciach zmlúv, ak služby mali byť alebo boli poskytnuté na území SR, a inak ak miesto plnenia malo byť alebo bolo na území SR, vo veciach nárokov na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu, ak ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, došlo alebo by mohlo dôjsť na území SR, vo veciach nárokov na náhradu škody, ktorá bola spôsobená trestným činom, ak trestné konanie vedú slovenské orgány činné v trestnom konaní a v sporoch, ktoré sa týkajú podnikania alebo činnosti podniku alebo organizačnej zložky právnickej osoby, ak má podnik alebo organizačnú zložku umiestnenú na území SR.

Výlučná právomoc slovenského súdu je daná v konaní týkajúcom sa registrácie alebo platnosti patentov, ochranných známok, dizajnov alebo iných práv, ktoré sa musia registrovať alebo pri ktorých sa musí žiadať o ochranu, ak sa žiadosť o registráciu alebo ochranu podala na území SR alebo sa za podanú na území SR považuje podľa noriem medzinárodného práva.

Účastníci si môžu na riešenie sporov zo svojho zmluvného vzťahu alebo z nároku na náhradu škody založiť právomoc súdu dohodou, okrem prípadov, v ktorých je daná výlučná právomoc slovenského súdu. Ak sa nedohodli inak, je táto právomoc výlučná. Ak však dohoda zakladá výlučnú právomoc cudzieho súdu, ktorý odmietol vo veci konať, právomoc slovenského súdu zostáva zachovaná.


18 Výklad pojmu majetok zahŕňa hnuteľné a nehnuteľné veci, pohľadávky ale aj iné majetkové práva. K otázke, či sem možno zahrnúť aj práva k doménovému menu pozri bližšie Pelikánová, R., Čermák, K. Jr.: Právní aspekty doménových jmen. Linde, Praha 2000, str. 140 (autori zastávajú názor, že práva k doménovému menu nie je možné postihnúť výkonom rozhodnutí). K vykonateľnosti rozhodnutí v súvislosti s doménovými menami pozri aj Frimmel, M.: Elektronický obchod/Právní úprava. Prospektrum, Praha2002, str. 176 a Smejkal, V.: Právo informačních a telekomunikačních systémů. C. H. Beck, Praha 2004, 2. vydání, str. 612.
(Späť k textu)

Hore

Súdne riešenie sporov o doménové mená v Slovenskej republike

Zákon č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny poriadok) stanovuje, že právomoc prejednávať a rozhodovať o sporoch vo veciach, ktoré vyplývajú zo vzťahov občianskoprávnych a obchodných (t.j. vo vzťahoch, ktoré sú upravené predovšetkým Občianskym zákonníkom a Obchodným zákonníkom, akými sú aj vzťahy týkajúce sa doménových mien) majú v Slovenskej republike súdy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Pritom na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy. Občiansky súdny poriadok obsahuje aj výpočet výnimiek z tohto pravidla.

Do 31. 12. 2004 boli ako súdy prvého stupňa na rozhodovanie sporov z právnych vzťahov týkajúcich sa ochrany hospodárskej súťaže a nekalej súťaže vecne príslušné krajské súdy, pričom rozhodovali o týchto sporoch ako o obchodných veciach bez ohľadu na to, či účastníci záväzkového vzťahu boli podnikatelia. Toto ustanovenie bolo z Občianskeho súdneho poriadku vypustené zákonom č. 371/2004 Z.z.

Krajské súdy ako súdy prvého stupňa aj po nadobudnutí účinnosti príslušných ustanovení zákona č. 371/2004 Z.z., ktoré novelizujú znenie § 9 ods. 3 a 4 Občianskeho súdneho poriadku (účinnosť od 1. 1. 2005 do 30. 6. 2005) rozhodujú aj v prípadoch, ak osobitný predpis (za ktorý je v poznámke označený Obchodný zákonník) ustanovuje, že rozhoduje súd. Ustanovenia zákona č. 371/2004 Z.z., ktoré z § 9 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku vypúšťajú poznámku 1b), v ktorej je za osobitný predpis označený Obchodný zákonník, nadobúdajú účinnosť 1. 7. 2005.

Na rozhodovanie o sporoch o doménové mená sú teda ako súdy prvého stupňa príslušné okresné súdy, pokiaľ ide o veci spadajúce do vecnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka (19), a pokiaľ ide o obchodnoprávne veci, príslušné sú krajské súdy.

Miestne príslušným na konanie je všeobecný súd odporcu, ak nie je ustanovené inak. V prípade občana je to súd, v ktorého obvode má občan bydlisko, a ak nemá bydlisko, súd, v obvode ktorého sa zdržuje, v prípade právnickej osoby je to súd, v ktorého obvode má právnická osoba sídlo. Všeobecným súdom v obchodných veciach je súd, v ktorého obvode má odporca svoje sídlo, a ak nemá svoje sídlo, súd, v ktorého obvode má miesto podnikania. Ak odporca nemá ani miesto podnikania, je všeobecným súdom súd, v ktorého obvode má odporca svoje bydlisko.

Ak je na konanie príslušný krajský súd a miestna príslušnosť súdu sa má spravovať všeobecným súdom účastníka, stáva sa miestne príslušným krajský súd, v obvode ktorého je všeobecný súd účastníka.

V prípade, že bol spáchaný niektorý trestný čin, ktorý prichádza do úvahy v súvislosti s doménovými menami (napr. zneužitie účasti na hospodárskej súťaži - § 149 Trestného zákona; porušovanie práv k ochrannej známke, obchodnému menu a chránenému označeniu pôvodu - § 150 Trestného zákona), právomoc na rozhodnutie o vine a treste prislúcha súdom, ktoré v trestnom konaní konajú podľa zákona č. 141/1961 Zb o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok).

Vecne príslušným na rozhodnutie v prvom stupni bude okresný súd a konanie bude vykonávať súd, v obvode ktorého bol trestný čin spáchaný. Ak nemožno miesto činu zistiť alebo ak bol čin spáchaný v cudzine, vykonáva konanie súd, v obvode ktorého obvinený býva, pracuje alebo sa zdržiava. Ak sa nedajú tieto miesta zistiť alebo sú mimo územia SR, vykonáva konanie súd, v obvode ktorého vyšiel čin najavo.

Miestom, kde bol trestný čin spáchaný, je miesto, kde bola vykonaná trestná činnosť. Pri trestných činoch spáchaných opomenutím, je miestom, kde bol spáchaný trestný čin miesto, kde malo dôjsť ku konaniu, ktorého opomenutie zakladá trestný čin (rozsah povinnosti konať je určený právnymi normami uvedenými v zákone, inom predpise, ale aj v zmluve alebo úradnom výroku). Ak následok alebo účinok (20) nastal alebo mal nastať na inom mieste, než na ktorom bola vykonaná trestná činnosť (tzv. dištančné delikty), za miesto, kde bol spáchaný trestný čin, sa považujú obidve miesta (napr. doménové meno bolo zaregistrované v meste A a následok - napr. poškodenie dobrej povesti iného súťažiteľa - nastal v meste B).

V prípadoch, kde je trestná činnosť zložená z niekoľkých aktov, sa za miesto spáchania trestného činu považuje každé miesto, kde bol vykonaný ktorýkoľvek z týchto aktov. Táto zásada sa vzťahuje najmä na pokračovacie a hromadné trestné činy, pri trestných činoch trvacích, ktoré prebiehajú tak dlho, kým nedôjde k ich dokonaniu (t.z. že páchateľ udržiava protiprávny stav, ktorý vyvolal, dlhší čas) a posudzujú sa ako jedno konanie, sú miestom spáchania tie miesta, kde páchateľ udržiaval protiprávny stav.


19 §1 ods. 2 Občianskeho zákonníka
(Späť k textu)

20 Následkom sa rozumie porušenie alebo ohrozenie zákonom chránených spoločenských záujmov a účinkom zmena, ktorá sa stala na hmotnom predmete útoku. Následok je z hľadiska spôsobenej škody (alebo ublíženia na zdraví) vymedzený podstatne širšie ako účinok. Pri doménových menách budeme spravidla hovoriť o následku.
(Späť k textu)

Hore

Riešenie sporov v zmysle Pravidiel poskytovania menného priestoru v internetovej doméne .sk

Podľa článku 14 Pravidiel sa zmluvy uzavreté v súlade s Pravidlami spravujú Obchodným zákonníkom a spory, ktoré z nich vzniknú, rieši príslušný súd. SK-NIC nerieši spory medzi zmluvnými stranami a tretími osobami v súvislosti s označením a využívaním domény a nezodpovedá tretím osobám za výber domény užívateľom a jej užívanie. SK-NIC nezodpovedá užívateľovi za škody a prípadné náklady vzniknuté v dôsledku, resp. v súvislosti s nemožnosťou užívania domény vzhľadom na konanie registrátora. V prípade právoplatného súdneho rozhodnutia (predbežného opatrenia), ktoré ukladá SK-NIC-u službu (článok 2 Pravidiel) neposkytovať, sa zmluvy o doméne rušia spôsobom v zmysle článku 15.5. 3 písm. v Pravidiel. V tomto článku je upravený zánik zmluvy o doméne jednostranným odstúpením v prípade, že doména na základe právoplatného rozhodnutia súdu v Slovenskej republike alebo na základe platného rozhodnutia administratívnej rady WIPO Arbitration and Mediation Center, založeného na báze pravidiel Uniform Domain Name Dispute Resolution Policy (UDRP) zasahuje do práv tretích osôb týkajúcich sa duševného vlastníctva.

Do dôvodov na jednostranné odstúpenie SK-NIC od zmluvy o doméne podľa Pravidiel nie je zahrnuté predloženie osvedčenia o zápise ochrannej známky (vydaného podľa § 12 ods. 2 zákona o ochranných známkach) treťou osobou, ktorá sa domáha zrušenia alebo prevodu registrácie doménového mena z dôvodu rozporu s jej právami plynúcimi z ochrannej známky. To sa v niektorých prípadoch môže javiť ako nevyhovujúce, ale treba si uvedomiť, že zápis ochrannej známky neznamená automaticky právo majiteľa ochrannej známky na doménové meno a v sporoch so zložitejším skutkových pozadím by rozhodovanie SK-NICu o uznaní alebo neuznaní práva majiteľa ochrannej známky na doménové meno mohlo spôsobovať výrazné problémy. Riešením, ako predísť zdĺhavým súdnom sporom, by mohlo byť zavedenie systému alternatívneho riešenia sporov (napr. rozhodcovské konanie).

Navyše už ochranný mechanizmus zavedený v článku 11.4 Pravidiel umožňuje SK-NICu SK-NIC-u rozhodnúť, či textový reťazec predstavujúci označenie domény navrhnutý užívateľom spĺňa stanovené podmienky, a či teda návrh zmluvy o doméne v lehote prijme alebo nie (textový reťazec nesmie mať hanlivý alebo vulgárny význam, nemôže obsahovať mená, názvy a slová, ktorých použitie je v zjavnom rozpore so zásadami slušnosti, morálky, poctivého obchodného styku, alebo by hrubým spôsobom zasahovalo alebo mohlo zasahovať do práv a oprávnených záujmov tretích osôb a pod). Za tým účelom môže od užívateľa požadovať predloženie akýchkoľvek dokladov obsahujúcich vyjadrenie a súhlasy tretích osôb s použitím predmetného označenia. Podľa článku 11.4 Pravidiel sa v každom prípade za neprípustné označenie domény považuje použitie slova, ktoré je dominantným prvkom

  1. ochrannej známky zapísanej Úradom priemyselného vlastníctva SR,
  2. medzinárodnej ochrannej známky chránenej pre územie SR, resp.
  3. všeobecne známej ochrannej známky bez ohľadu na štát jej pôvodu,

ktorých držiteľom alebo používateľom je osoba odlišná od budúceho držiteľa. Užívateľ a budúci užívateľ plne rešpektuje právo SK-NIC-u neprijať návrh zmluvy o doméne resp. od nej odstúpiť v prípade, ak bude textový reťazec v rozpore s týmto bodom 11.4.

Hore

Riešenie sporov v rámci domény .cz

Spory medzi združením CZ.NIC a držiteľom doménového mena týkajúce sa doménových mien registrovaných držiteľom sú na základe ustanovení článku 17.4 Pravidiel registrácie doménových mien v doméne .cz riešené Rozhodcovským súdom pri Hospodárskej komore ČR a Agrárnej komore ČR.

Súčasťou Pravidiel, ktoré vstúpili do platnosti 1. 8. 2004 je i ustanovenie o riešení sporov o užívanie doménového mena a článok 18 ("rozhodčí veřejná nabídka"), ustanovenie ktorého by malo prispieť k rýchlejšiemu riešeniu sporov o doménové mená. S tým je spojená povinnosť držiteľa doménového mena vyjadriť kvalifikovaný súhlas s platným znením Pravidiel, a to v okamihu registrácie, predĺženia registrácie a zmeny držiteľa doménového mena.

Z ustanovení Pravidiel vyplýva, že tretia osoba, ktorá sa domnieva, že registráciou konkrétneho doménového mena boli dotknuté jej práva, sa môže rozhodnúť riešiť tento spor buď s využitím všeobecného súdu alebo s využitím Rozhodcovského súdu pri Hospodárskej komore ČR a Agrárnej komore ČR. Ak sa tretia osoba rozhodne pre využitie Rozhodcovského súdu pri Hospodárskej komore ČR a Agrárnej komore ČR, je držiteľ doménového mena povinný podriadiť sa tomuto konaniu.

Držiteľ doménového mena je podľa Pravidiel povinný vyvinúť na zmierlivé riešenie sporov, ktoré môžu vzniknúť medzi ním a inými osobami, všetko úsilie, ktoré od neho možno spravodlivo očakávať. Pokiaľ sa sporné strany nedohodnú na zmiernom riešení sporu, majú možnosť vyriešiť svoj spor v rámci platných právnych predpisov, teda prostredníctvom rozhodcovského konania alebo všeobecných súdov. Na žiadosť všetkých sporných strán CZ.NIC vystupuje ako sprostredkovateľ (mediátor).

Ak sa držiteľ a CZ.NIC nedohodnú na vyriešení vzájomného sporu o doménové meno, má každá zo strán právo predložiť spor na rozhodnutie Rozhodcovskému súdu pri Hospodárskej komore ČR a Agrárnej komore ČR. Rozhodcovské konanie je vedené tromi rozhodcami v Prahe v českom jazyku podľa poriadku uvedeného rozhodcovského súdu zverejneného v Obchodnom vestníku. Rozhodcovský nález je pre zmluvné strany konečný a záväzný.

Držiteľ sa podľa Pravidiel neodvolateľne verejne podrobuje právomoci Rozhodcovského súdu pri Hospodárskej komore ČR a Agrárnej komore ČR vo veciach majetkových sporov, o ktorých sa dá uzavrieť zmier, v ktorých tretia osoba napadne doménové meno držiteľa zaradené v elektronickej databáze doménových mien v doméne .cz, pokiaľ tretia osoba voči držiteľovi písomne prejaví vôľu podrobiť sa právomoci tohto rozhodcovského súdu v danej veci najmä tým, že písomne podá návrh na začatie konania pred týmto súdom. Právo ktorejkoľvek strany navrhnúť súdu vydanie predbežného opatrenia zostáva nedotknuté.

Pokiaľ tak stanoví vykonateľné súdne rozhodnutie alebo výrok rozhodcovského súdu, združenie CZ.NIC zruší delegáciu doménového mena alebo registráciu doménového mena. Je tiež oprávnené previesť všetky opatrenia, ktoré sú nariadené predbežným opatrením, vrátane obmedzenia práva previesť doménové meno.

Ako podklad pre prevedenie krokov v súvislosti s rozhodnutím týkajúcim sa doménového mena teda združeniu CZ.NIC slúžia rozhodnutia:

  1. všeobecných súdov,
  2. rozhodcovského súdu,
  3. ad hoc menovaného rozhodcu.

Rozhodnutie musí obsahovať doložku vykonateľnosti. To neplatí v prípade predbežných opatrení.

Najčastejšími variantmi používanými v rozhodnutiach sú:

  1. zdržanie sa užívania (prevádzkovania) doménového mena (CZ.NIC vtedy zruší delegáciu doménového mena, teda odstráni záznamy o ňom z primárneho menného servera),
  2. zdržanie sa prevodu doménového mena na tretiu osobu s výnimkou žalobcu (CZ.NIC zablokuje možnosť prevádzať zmenu držiteľa doménového mena; v prípade prevodu na žalobcu CZ.NIC odblokuje možnosť prevádzať zmenu držiteľa len pre účely prevodu na jednoznačne identifikovaného žalobcu),
  3. prevod doménového mena na určenú osobu (CZ.NIC prevedie zmenu držiteľa doménového mena),
  4. zdržanie sa publikovania určitých informácií prostredníctvom doménového mena (nedá sa zaistiť zo strany CZ.NIC),
  5. odstránenie www stránky pod doménovým menom (nedá sa zaistiť zo strany CZ.NIC),
  6. zákaz zrušenia doménového mena (CZ.NIC zablokuje možnosť prevádzať akúkoľvek zmenu údajov o doménovom mene),
  7. pozastavenie registrácie doménového mena (CZ.NIC zablokuje možnosť prevádzať akúkoľvek zmenu údajov o doménovom mene),
  8. zdržanie sa zriadenia záložného alebo iného obdobného práva k doménovému menu (nedá sa zaistiť zo strany CZ.NIC, čiastočne však pôjde o následok krokov pod 1 alebo 2),
  9. zdržanie sa poskytovania doménového mena na úplatné alebo bezúplatné užívanie v prospech tretích osôb (nedá sa zaistiť samostatne zo strany CZ.NIC inak ako čiastočný následok krokov pod 1 alebo 2).

Súdy ČR sa zaoberali niekoľkými spormi o doménové mená. Vo väčšine prípadov rozhodovali o nariadení predbežného opatrenia. Pravdepodobne prvým právoplatným rozsudkom ohľadne doménového mena vo veci samej je rozsudok Krajského súdu v Brne, č. j. 11 Cm 8/2003-45 zo 7. 5. 2003, kde súd rozhodoval o 1. zdržaní sa užívania doménového mena "tina.cz"; 2. prevode registrácie doménového mena "tina.cz" a 3. o nákladoch konania vo veci o nariadenie predbežného rozhodnutia. Súd rozhodol, že:

  1. Žalovaný je povinný do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zdržať sa užívania doménového mena "tina.cz".
  2. Žalovaný je povinný do 30 dní od právoplatnosti rozsudku odstrániť závadný stav, a to formou prevodu registrácie doménového mena "tina.cz" na žalobcu čoby oprávneného užívateľa, pričom žalovaný má právo na náhradu nákladov spojených s registráciou.
  3. V tej istej lehote je žalovaný povinný zaplatiť k rukám zástupcu žalobcu náhradu nákladov konania.

Žaloba obsahovala o.i. nasledujúce tvrdenia:

Žalobca je v obchodnom registri zapísaný od 10. 9. 1994 a je majiteľom rovnomennej kombinovanej a slovnej ochrannej známky. Žalobcom vydáva časopis "TINA" sa stal najčítanejším ženským časopisom. Je určený skôr mladšej generácii žien, u ktorej je obvyklé používanie internetu, preto si žalobca chcel názov "tina.cz" zaregistrovať ako doménu na internete a používať ju paralelne s časopisom. Pri pokuse o registráciu zistil, že doménu 2. stupňa "tina.cz" si s účinnosťou od 28. 6. 2001 nechal zaregistrovať žalovaný. Kliknutím na túto doménu sa návštevník dostane automaticky na stránky žalovaného, ktorý uvedenú doménu prevádzkuje špekulatívne na svojom serveri. Žalobca argumentoval parazitovaním žalovaného na povesti a vyvolávaním nebezpečenstva zámeny.

Žalovaný žalobu odmietol z nasledujúcich dôvodov:

Ochrannú známku "TINA" má zaregistrovanú pre rôzne skupiny výrobkov a služieb celkom 9 spoločností, uvedené slovo je všeobecné, ide o meno. Žalobca má od 28. 3. 2001 zaregistrovanú doménu 2. stupňa "casopis-tina.cz", ktorou oslovuje svojich zákazníkov, ktorí sa tak automaticky dostanú na stránky žalobcu. Obsah stránok "www.tina.cz" žalovaný zatiaľ nevytvoril a nejde o nekalosúťažné konanie, žalobcovi nevzniká škoda. Pri súdnom konaní žalovaný zdôraznil, že strany sporu nie sú súťažiteľmi, lebo majú úplne odlišné predmety podnikania - predmet kúpy a predaja, ktorý majú zapísaný obidvaja účastníci, sa týka úplne odlišných služieb a tovarov.

V rozsudku je uvedené, že z tvrdení strán a z vykonaného dokazovania dospel súd k záverom viac-menej zhodným s tvrdeniami žalobcu. Súd mal za preukázanú podnikateľskú subjektivitu strán a predovšetkým to, že sú súťažiteľmi, lebo žalobca poskytoval a poskytuje na internetových stránkach o.i. informácie o svojich časopisoch a o svojej činnosti a propaguje ich a pomáha ich predaju v značnej miere i prostredníctvom internetu, pričom podnikanie žalovaného je v rozhodujúcej miere realizované prostredníctvom internetu: "I keď medzi účastníkmi nejde o priamych konkurentov, ide zo strany žalovaného o nižšie popísané konania, ku ktorým dochádza v hospodárskom styku, a ktoré sú v rozpore so zásadou slušnosti a dobrých mravov pri podnikaní a žalovaný pri nich preukázateľne nebol v dobrej viere."

Súd posúdil konanie žalovaného v súbehu za nekalosúťažné podľa generálnej klauzuly i špeciálnych skutkových podstát klamlivej reklamy, klamlivého označenia služieb, vyvolania nebezpečenstva zámeny a parazitovaním na povesti, ako aj za porušujúce práva žalobcu z ochrannej známky a vyhovel žalobe v plnom rozsahu. S ohľadom na to, že podľa súdu nešlo o nedbanlivosť, ale o útok, neuvažoval súd o bežnom zákaze žalovanému užívať doménu, ale vyhovel žalobcovi a výnimočne žalovaného zaviazal k prevodu domény s tým, že žalobca je mu následne povinný preplatiť všetky obvyklé náklady s registráciou a prevodom domény spojené.

Hore

Riešenie sporov v rámci domény .uk

Registráciou doménového mena pod vrcholovou doménou .uk žiadateľ vstupuje do zmluvného vzťahu s organizáciou Nominet UK. Súčasťou zmluvy uzatvorenej žiadateľom s Nominetom sú Pravidlá pre doménu .uk a subdomény, Zásady a Pravidlá pre vedenie konania prostredníctvom DRS.

Uzatvorením zmluvy s Nominetom sa okrem iného žiadateľ zaručuje, že registráciou alebo používaním doménového mena akýmkoľvek spôsobom nebude vedome porušovať práva duševného vlastníctva tretej strany, a že je oprávnený na registráciu doménového mena. Právo Nominetu spoliehať sa na tieto záruky nebude dotknuté ani vzdaním sa, zrušením alebo prevodom doménového mena. Pokiaľ nejde o osobu, ktorá nehodlá používať doménové meno na obchodné účely alebo pri výkone svojho povolania, je žiadateľ povinný zaplatiť spoločnosti všetky odôvodnené náklady, pohľadávky a priame i nepriame výdavky, ktoré sú dôsledkom všetkých návrhov podaných z dôvodu priameho alebo nepriameho porušenia práv duševného vlastníctva tretej strany registráciou doménového mena.

Podľa článku 8 Pravidiel pre doménu .uk, ak bude niektorá zo záruk poskytnutých žiadateľom o doménové meno porušená, Nominet má právo zrušiť alebo pozastaviť registráciu doménového mena. Previesť, pozastaviť, zrušiť alebo pozmeniť registráciu môže Nominet aj v prípade, že mu je doručená kópia nariadenia príslušného súdu požadujúceho vykonanie takejto operácie, alebo ak by zadržiavanie doménového mena žiadateľom (držiteľom) bolo nezlúčiteľné s podmienkami vykonateľného súdneho nariadenia doručeného Nominetu alebo iného príkazu. Urobiť tak môže na základe rozhodnutia požadujúceho prevod, pozastavenie, zrušenie alebo pozmenenie registrácie alebo dohody medzi stranami schválenej Nominetom dosiahnutej v konaní podľa DRS (Domain Name Dispute Resolution Service).

Okrem prípadov opísaných v článku 8 sa Nominet zaväzuje vykonať prevod doménového mena a aktualizovať register po vyplnení príslušnej dokumentácie zo strany žiadateľa a zaplatení poplatkov určených pre prípad prevodu. Nominet však prevod nevykoná, pokiaľ je doménové meno predmetom súdneho konania alebo konania DRS. Držiteľ doménového mena je povinný informovať Nominet bez meškania o každom súdnom konaní začatým v súvislosti s doménovým menom.

Anglické súdy preukázali v sporoch o doménové mená väčšiu pružnosť ako kontinentálne súdy a jednoznačne aplikujú zásadu, že akákoľvek webová stránka je celosvetovo prístupná, a preto môže napr. národné nemecké doménové meno rušiť práva k predmetu duševného vlastníctva v Anglicku (Mecklermedia Corporation v. D. C. Congress GmbH, 1997). Vo veciach cybersquattingu zaujímajú anglické súdy rovnaký postoj ako súdy americké, či súdy v krajinách, ktoré sú členmi WIPO. Súčasne však v Anglicku nemá teória preslávených známok zďaleka takú podporu, ako v kontinentálnych európskych krajinách (napr. vo Francúzsku či Švajčiarsku).

Hore

Rozhodcovské a zmierovacie konanie WIPO

Zakotvenie povinnosti žiadateľa o doménové meno podriadiť sa administratívnemu konaniu (rozhodcovskému alebo zmierovaciemu konaniu) v dohode o registrácii doménového mena vyplýva z odporúčaní uvedených v Správe z Prvého procesu WIPO o doménových menách na internete. Povinnosť sa chápe v tom zmysle, že každý žiadateľ o doménové meno sa zaväzuje podriadiť sa konaniu v prípade, že proti nemu bude treťou stranou vznesený návrh. Ak by bolo pre žiadateľa podriadenie sa konaniu dobrovoľné, nemohol by sa dosiahnuť potrebný účinok, pretože subjekty, ktoré registrujú doménové mená v zlej viere, by sa pravdepodobne dobrovoľne tomuto konaniu, ktoré by má byť lacnejšie a rýchlejšie ako súdne konanie, nepodriadili. V prospech požiadavky povinnosti podriadenia sa konaniu je skutočnosť, že konanie sa má vzťahovať na obmedzený okruh prípadov, a to len na:

  1. nedobromyseľné a protiprávne registrácie doménových mien a
  2. protiprávne registrácie porušujúce práva k ochranným známkam a známkam služieb.

To znamená, že registrácie, ktoré porušujú práva k obchodným menám, zemepisným označeniam alebo osobnostným právam (ktoré sú po celom svete oveľa menej harmonizované) nespadajú do definície protiprávnej registrácie (cybersquattingu) na účely administratívneho konania. Protiprávnou registráciou sa rozumie taká registrácia, ktorá spĺňa nasledujúce podmienky (kumulatívne):

  1. doménové meno je zhodné alebo zameniteľné s ochrannou známkou alebo známkou služby, ku ktorým má navrhovateľ práva,
  2. držiteľ doménového mena nemá žiadne práva alebo oprávnené záujmy k doménovému menu a
  3. doménové meno bolo registrované a je používané v zlej viere. Na účely tohto ustanovenia bude zlú vieru zakladať nasledujúce konanie:
    1. ponuka na predaj, nájom alebo iný prevod doménového mena majiteľovi ochrannej známky (známky služby) alebo konkurencii majiteľa ochrannej známky (známky služby) za oceniteľné protiplnenie,
    2. snaha o prilákanie používateľov internetu na webstránku majiteľa doménového mena alebo na inú on-line prístupnú službu využitím možnosti zámeny s ochrannou známkou (známkou služby) navrhovateľa za účelom dosiahnutia zisku,
    3. registrácia doménového mena za účelom zabránenia majiteľovi ochrannej známky (známky služby) zahrnúť túto známku do korešpondujúceho doménového mena, alebo
    4. registrácia doménového mena za účelom poškodenia podniku súťažiteľa.

WIPO sa pre pojmovú jednoznačnosť rozhodlo v Správe používať namiesto pojmu cybersquatting pojem protiprávna registrácia (abusive registration), pretože niekedy sa do pojmu cybersquatting zahŕňa aj tzv. warehousing, resp. domain-grabbing (registrovanie viacerých doménových mien zhodných s ochrannými známkami s úmyslom predať registrácie majiteľom ochranných známok) a tzv. cyberpiracy, ktoré súvisí hlavne s porušovaním autorských práv v obsahu webstránok a menej s protiprávnymi registráciami doménových mien.

Z vymedzenia okruhu prípadov, na ktoré sa konanie vzťahuje je zrejmé, že sa nevzťahuje na registrácie vykonané dobromyseľne. Malý podnikateľ môže napríklad preukázať, že registroval doménové meno pomocou predloženia svojho podnikateľského zámeru, korešpondencie, správ, alebo iných dôkazov o tom, že jeho zámerom bolo bona fide používanie doménového mena. Registrácie doménových mien, ktoré sa opierajú o právo na slobodu prejavu alebo nekomerčné zameranie sa tiež nepovažujú za protiprávne. Konanie sa tiež nevzťahuje na spory medzi dobromyseľnými majiteľmi konkurujúcich si práv alebo oprávnených záujmov o to, či sú tieto mená zameniteľné.

Pri aplikovaní definície protiprávnej registrácie sa administratívnemu senátu odporúča, ak sa mu to javí ako vhodné, aby sa v potrebnom rozsahu pridržiaval právneho poriadku krajiny alebo pravidiel aplikovaných na základe práva. Pri aplikovaní definície môže napríklad vziať do úvahy právo štátu, v ktorom majú obe strany bydlisko (sídlo), doménové meno bolo registrované prostredníctvom registrátora so sídlom v tomto štáte a používanie doménového mena sa spája s činnosťami v tomto štáte.

Pravidlá administratívneho konania boli prijaté zo strany ICANN a na úrovni jednotlivých držiteľov doménových mien majú byť implementované prostredníctvom zmlúv o registrácii doménového mena. V zmluve o registrácii doménového mena má byť určený poskytovateľ rozhodcovských služieb, pričom by sa malo uviesť niekoľko známych medzinárodných inštitúcií.

Keďže následkom stále väčšej popularity národných vrcholových domén bolo aj zvýšenie počtu konfliktov doménových mien pod ccTLDs s právami duševného vlastníctva, WIPO bolo zo strany vlád členských štátov požiadané o vypracovanie kooperačného programu pre administrátorov ccTLDs tak, aby boli poučení o stratégii a manažmente práv duševného vlastníctva v oblasti doménových mien. Na základe týchto požiadaviek WIPO vypracovalo v roku 2001 ccTLD Program, v ktorom sa zameralo najmä na:

  • návrh vhodných princípov registrácie doménových mien zameraný na prevenciu vzniku rozporov medzi doménovými menami a právami duševného vlastníctva,
  • návrh vhodných postupov riešenia sporov na národných súdoch pri riešení sporov o doménové mená s dôrazom na rýchlosť a efektívnosť konania a
  • sprístupnenie služieb Arbitrážneho a mediačného centra WIPO všetkým administrátorom, ktorý o to prejavia záujem.

Hore

Nápravy dostupné v konaní

Obmedzenie možnosti náprav na zmeny stavu domény podčiarkujú charakter konania ako administratívneho konania zameraného na účinné fungovanie systému doménových mien, ktoré by malo dopĺňať iné existujúce mechanizmy, ako je rozhodcovské alebo súdne konanie. Zmena stavu domény predstavuje buď

  1. zrušenie registrácie alebo
  2. prevod doménového mena na tretiu osobu - navrhovateľa.

Treťou nápravou dostupnou v konaní je stanovenie povinnosti na úhradu trov konania. Táto povinnosť je dôležitým kontrolným mechanizmom konania predovšetkým preto, že nespoplatnené konanie by mohlo spôsobiť rozšírenie neopodstatnených a nedôležitých podaní. Ak by povinnosť na úhradu trov konania spočívala len na navrhovateľovi, nič by nedobromyseľných žiadateľov neodrádzalo od ich konania. Rozhodca má preto právomoc rozhodnúť o povinnosti strany, ktorá neuspela, na náhradu všetkých trov konania víťaznej strane, alebo aj o rozdelení povinnosti medzi strany.

Hore

Objektívna kumulácia

Majiteľ známky je za účelom efektívnej ochrany svojej známky v niektorých prípadoch nútený podať niekoľko žalôb. V súdnom konaní sa v takýchto prípadoch využíva inštitút spojenia vecí (objektívna kumulácia). WIPO posudzovalo niekoľko návrhov o tom, do akého rozsahu by takáto kumulácia mohla byť v administratívnom konaní povolená. Nakoniec odporučilo, aby procesné pravidlá poskytovali možnosť spojenia vecí do jedného konania v prípade, že

  1. návrhy boli podané jednou osobou (alebo osobou, ktorá k návrhu pristúpila) a
  2. týkajú sa jedného majiteľa doménového mena a porušenia jednej alebo viacerých ochranných známok registráciou pod akoukoľvek generickou vrcholovou doménou.

Hore

Vzťah k národným súdom

WIPO odporučilo, aby využitie či nevyužitie administratívneho konania nemalo vplyv na možnosť navrhovateľa obrátiť sa na príslušný národný súd. Rozhodnutia urobené v administratívnom konaní nemajú mať v systémoch národných súdov povahu záväzných precedensov. Stranám sporu má zostať možnosť obrátiť sa na národný súd aj po riadnom skončení administratívneho konania. Ak niektorá zo strán podá v priebehu administratívneho konania návrh na začatie súdneho konania a od podania v administratívnom konaní neustúpi, senát v administratívnom konaní bude mať voľnosť pri rozhodovaní o tom, či administratívne konanie bude zastavené alebo bude pokračovať až do jeho rozhodnutia vo veci. Rozhodnutie súdu, ktoré sa nebude zhodovať s rozhodnutím v administratívnom konaní, bude pre strany záväzné.

Vzťah administratívneho a súdneho konania bol do určitej miery vymedzený aj v prípade Draw-tite v. Plattsburgh Spring (D2000-0017).

Hore

Realizácia rozhodnutí

Registračné autority súhlasili s tým, že budú realizovať rozhodnutia urobené v súlade so zásadami administratívneho konania. Majú tak vykonať po uplynutí 7 dní od ich vydania. Zmluva o registrácii doménového mena by tiež mala obsahovať ustanovenie o tom, že podriadením sa administratívnemu konaniu žiadateľ o registráciu doménového mena súhlasí s tým, že konanie môže mať vplyv na jeho práva súvisiace s registráciou, a že akékoľvek rozhodnutia vyplývajúce z konania budú vykonávané priamo príslušnou registračnou autoritou. Dohoda by mala obsahovať aj ustanovenie vylučujúce zodpovednosť registračnej autority za jej konanie pri plnení jej úloh súvisiacich s výkonom rozhodnutia, aby sa znížilo riziko, že proti registračným autoritám (registrátorom, správcom registrov a registrom) budú podávané žaloby za ich činnosť pri zmenách stavu domény. Rozhodnutia vydané v administratívnom konaní majú byť publikované na internete.

Registračné autority sú však viazané protichodnými nariadeniami súdov. Sedemdňová lehota, po ktorej uplynutí majú byť rozhodnutia administratívneho konania realizované, má slúžiť na zabezpečenie možnosti neúspešnej strany v spore na podanie návrhu na rozhodnutie na národnom súde. Ak počas tejto doby súd nenariadi inak, rozhodnutie bude oznámené registračnej autorite a jej úlohou bude okamžitá realizácia rozhodnutia, až do času, kým súd nerozhodne inak.

Hore

Prostriedky riešenia sporov

Na základe zásad uvedených v Správe z prvého procesu WIPO o doménových menách na internete boli vybratí poskytovatelia rozhodcovských služieb (ich aktuálny zoznam sa nachádza na webstránke ICANN) a tí v konaniach postupujú podľa pravidiel určených pre jednotlivé typy konania. UDRP sa vzťahuje na všetky gTLDs, ďalšie systémy sa pri naplnení určitých okolností vzťahujú na spory o doménové mená pod jednotlivými gTLDs. Prostriedkami riešenia sporov sú:

  1. Uniform Domain-Name Dispute Resolution Policy - Zásady UDRP boli prijaté registrátormi akreditovanými ICANN pre všetky otvorené gTLDs (.aero, .biz, .com, .coop, .info, .museum, .name, .net, .org, .pro). Konanie môže byť začaté na návrh majiteľa ochrannej známky. Zásady UDRP sú súčasťou dohody o registrácii všetkých registrátorov akreditovaných ICANN.
  2. Charter Eligibility Dispute Resolution Policy - Zásadami CEDRP sa riadia návrhy pre domény .aero, .coop a .museum, podávané na základe tvrdenia, že žiadateľ o registráciu nebol spôsobilý na registráciu doménového mena pod daným TLD. Návrh môže podať ktokoľvek.
  3. Eligibility Reconsideration Policy - Zásady ERP sú súčasťou dohody so žiadateľom o registráciu doménového mena pod sponzorovanou doménou .aero a stanovujú podmienky pre podania zo strany sponzora, týkajúce sa spôsobilosti registrovať doménové meno pod touto doménou. Zásady boli vytvorené sponzorom, nie sú to teda zásady ICANN.
  4. Eligibility Requirements Dispute Resolution Policy - Zásadami ERDRP sa riadi konanie o sporoch pod nesponzorovanou vyhradenou doménou .name. Doménové mená registrované pod doménou .name musia byť tvorené osobnými menami žiadateľov alebo fiktívnych menami osôb, ak je žiadateľ majiteľom ochrannej známky alebo známky služby tvorenej takýmto menom. S osobným menom môžu byť použité aj numerické znaky. Podania týkajúce sa registrácie pod doménou .name musia byť založené na nedostatku spôsobilosti na registráciu, alebo musí ísť o obrannú registráciu, alebo doménu druhej úrovne ako súčasti e-mailovej adresy. Návrh môže podať ktokoľvek.
  5. Intellectual Property Defensive Registration Challenge Policy - Zásady IPDRCP sa vzťahujú na registrácie na ochranu duševného vlastníctva pod doménou .pro, ktorá je vyhradená pre určité profesie (lekárske, právne a účtovnícke). Registrácia na ochranu duševného vlastníctva je povolená len majiteľom ochranných známok tovarov a služieb a IPDRCP predstavuje spôsob, ktorým môže byť registrácia napadnutá, ak navrhovateľ tvrdí, že neboli splnené registračné požiadavky. Návrh môže podať ktokoľvek.
  6. Restrictions Dispute Resolution Policy - RDPR sa vzťahuje na nesponzorovanú vyhradenú doménu .biz, pod ktorou je registrácia možná v prípade využívania domény primárne na obchodné účely. Návrh sa môže podať na základe porušenia tejto požiadavky a môže ho podať ktokoľvek.
  7. Start-Up Trademark Opposition Policy - Konanie podľa pravidiel STOP je prístupné len majiteľom práv duševného vlastníctva, ktorí sú zaregistrovaní v zozname IP Claim Service v registri .biz. Konanie podľa RDPR alebo UDRP pre domény pod .biz TLD nemôže byť začaté dovtedy, kým nie je ukončené konanie podľa STOP.

Hore

Rozhodovacia prax Arbitrážneho a mediačného centra WIPO

Arbitrážne a mediačné centrum WIPO ("Centrum") bolo založené v roku 1994 a jeho sídlo je v Ženeve. Predmetom jeho činnosti je poskytovanie rozhodcovských a mediačných služieb za účelom riešenia medzinárodných obchodných sporov medzi jednotlivcami a súkromnými podnikmi. V súčasnej dobe je považované za hlavnú inštitúciu pre riešenie internetových sporov a popredného poradcu pre oblasť duševného vlastníctva a je členom Medzinárodnej federácie arbitrážnych inštitúcií (IFCAI). Centrum rozhoduje o doménových menách spravovaných ICANN, t.j. spadajúcich pod generické vrcholové domény (.com, .net, .org) alebo pod niektoré národné domény (napr. .sh, .tv, .ws). Istou nevýhodou pri využití služieb Centra pri rozhodovaní sporov o doménové mená je, že návrhom sa dá domáhať výlučne zrušenia registrácie alebo prevodu doménového mena a so všetkými ostatnými nárokmi (napr. úhrada škody, bezdôvodné obohatenie, zadosťučinenie) sa treba obrátiť na súd.

Centrum v roku 2003 riešilo 56 prípadov zahŕňajúcich ccTLD, 40% z nich bolo započatých v predchádzajúcom roku. Prípady sa týkali napr. doménových mien bodyshop.as, nutella.bz, amazon.com.cy a yahoo.ph. V polovici roka 2004 sa Centrum zaoberalo 36 prípadmi ccTLD, od 1. marca 2004 aj prípadom obsahujúcim doménu .ch (Švajčiarsko).

Služby Centra sú mnohonárodné a mnohojazyčné. Stranami sporov boli doposiaľ príslušníci 116 rôznych krajín. V roku 2003 Centrum pribralo k 9 pôvodným jazykom (čínskemu, anglickému, francúzskemu, nemeckému, japonskému, kórejskému, nórskemu, portugalskému a španielskemu) ďalšie tri jazyky (dánsky, taliansky a ruský). Doménové mená môžu byť prezentované nielen v latinke, ale aj v azbuke, kórejčine alebo čínštine. Centrum sa zatiaľ zaoberalo 36 prípadmi takýchto mien.

Experti Centra často musia riešiť aj prípady zahŕňajúce vysoko cenené ochranné známky. Vyriešené prípady sa týkali aj 66 zo 100 najhodnotnejších ochranných známok, vrátane 7 z prvej desiatky.

Okrem známych značiek (prípady doménových mien pepsi-smash.com, calvinklein-watches.com, rolexgroup.com) sa predmetom záujmu cybersquatterov stávajú aj známe osobnosti. Vo väčšine prípadov sú spory riešené na základe práva na ochranu mena podľa common law; menšia časť prípadov bola založených na ochrane prostredníctvom ochranných známok. V roku 2003 Centrum riešilo prípady zahŕňajúce filmové diela, autorov a názvy literárnych diel (jrrtolkien.com, thecatinthehat.com), populárne hudobné skupiny (nsyncfilm.com), televízne programy (oscartv.com, operaciontriunfo.tv), filmových hercov (piercebrosnan.com, victoriarowell.com), osobnosti z oblasti športu (terellowens.com) a športové podujatia (torino2006.com, madrid2012.com). Cybersquattingu sa nevyhli ani novozaložené obchodné spoločnosti a možné fúzie (yellowroadway.com, japanairgases.com, konicaminolta.net, astrazenica.com).

Všetky rozhodnutia Centra sú v plnom znení zahrnuté do zoznamov zverejnených na internetovej stránke Centra (21). Centru sa podarilo vytvoriť ustálenú rozhodovaciu prax kladúcu dôraz na dobrú vôľu majiteľa doménového mena - za prvé precedentné rozhodnutie možno považovať kauzu www.worldwrestingfederation.com. Z neskoršieho rozhodnutia vo veci sting.com ale vyplýva, že absencia dobrej viery automaticky nevyplýva z ponuky odplatného prevodu doménového mena. Limity právomocí Centra ukazuje rozhodnutie vo veci drawtite.com, kde rozhodcovia pripustili, že spor má komplikované pozadie, a preto navrhovateľa výslovne odkázali na súdne konanie.


21 arbiter.wipo.int/domains/search/index.html
(Späť k textu)

Hore

Rozhodnutie vo veci drawtite.com (D2000-0017)

Stranami v tomto spore boli navrhovateľ DrawTite, Inc., Canton, Michigan, USA a odporca Plattsburgh Spring Inc., New York, USA (NSI). Sporným doménovým menom bolo meno drawtite.com, registrátorom ktorého bola spoločnosť Network Solutions, Inc., Virginia, USA (NSI).

Návrh na začatie konania podľa Zásad UDRP bol Arbitrážnemu a mediačnému centru WIPO ("Centrum") doručený 25. januára 2000. NSI potvrdil, že je registrátorom doménového mena drawtite.com, registrovaného pre odporcu. V doplnenom návrhu sa navrhovateľ podriadil právomoci súdov štátu Virginia, t.j. štátu sídla NSI. Odporcov zástupca odoslal odpoveď, ktorá bola Centru doručená 25. februára 2000.

V rozhodnutí sa uvádza, že navrhovateľ je majiteľom ochrannej známky DRAW TITE zapísanej pod číslom 896,780 v spojení s doplnkami pre automobilové prívesy. Známka bola zapísaná 18. augusta 1970 a používaná od novembra 1947. Navrhovateľ je tiež majiteľom ochrannej známky DRAW-TITE spolu s dizajnom, ktorá pokrýva vlečné zariadenia a iné doplnky pre osobné a nákladné automobily a prívesy. Táto známka bola zapísaná v septembri 1983 a používaná od roku 1978. Navrhovateľ tvrdí, že používal na označenie doplnkov vlečných zariadení a prívesov aj variácie týchto známok v podobe spojeného výrazu DRAWTITE. Navrhovateľ neuviedol, ako dlho spojený výraz DRAWTITE v spojení s týmito tovarmi používal.

Odporca je spoločnosťou, ktorá prevádzkuje webstránku pod sporným doménovým menom. Na tejto webstránke propaguje výrobky navrhovateľa. Na homepage sa nachádza reprodukcia navrhovateľovej zapísanej známky DRAW-TITE spolu s dizajnom a symbolom ®.

Odporca pripustil, že doménové meno drawtite.com je podobné s ochrannou známkou DRAWTITE, ale odmietol stanovisko, že je zameniteľné, keďže odporca je oprávneným obchodným zástupcom navrhovateľa, navrhovateľom mu bolo udelené povolenie na používanie ochrannej známky v reklame a pri predaji navrhovateľových výrobkov a bol "náležite oprávnený registrovať výraz Draw-Tite ako doménové meno a uskutočňovať pomocou stránky označenej týmto doménovým menom predaj výrobkov spoločnosti Draw-Tite, Inc.", keďže sa niekedy koncom roka 1994 až začiatkom roka 1995 stal obchodným zástupcom navrhovateľa. Odporca tvrdí, že navrhovateľ až do vzniku tohto sporu nenamietal proti použitiu ochrannej známky odporcom a podporoval odporcu v používaní ochrannej známky pri činnosti súvisiacej s reklamou a predajom, a že prezident spoločnosti Platsbourgh Spring niekoľkokrát v období medzi koncom roka 1996 a začiatkom roka 1997 rokoval s navrhovateľom o zriadení webstránky, pomocou ktorej by sa predávali výrobky navrhovateľa, a že navrhovateľ podporoval prezidenta spoločnosti v zriadení webstránky a registrácii doménového mena drawtite.com. Podľa svojich tvrdení teda odporca po uistení sa, že registrácia doménového mena drawtite.com bola navrhovateľom schválená, a na základe podpory navrhovateľa začiatkom roka 1997 doménové meno zaregistroval. Odporca uviedol, že od času spustenia webstránky pod doménovým menom drawtite.com, boli na nej reklamované a predávané len výrobky navrhovateľa. Tie pochádzali buď priamo od navrhovateľa, alebo z odporcových zásob výrobkov objednaných priamo od navrhovateľa. Odporca tiež uviedol, že niektorí zo zamestnancov navrhovateľa rokovali s odporcom o možnosti zmeny webstránky odporcu na webstránku navrhovateľa.

Z tvrdení strán bolo zjavné, že v spore ide o to, či odporca bol/je navrhovateľom poverený na používanie ochrannej známky DRAW-TITE a jej variácií, a či je oprávnený na správu webstránky tak, ako ju v tom čase prevádzkoval, pod menom drawtite.com. Na to, aby senát mohol vyriešiť tento faktický spor, potreboval od strán ďalšie informácie, a to: dôkazy a dokumenty obsahujúce licenčnú zmluvu spomínanú v tvrdeniach odporcu, dôkazy o tom, že odporca je oprávnený distribútor/obchodný zástupca pre výrobky navrhovateľa, ako je to uvedené v jeho odpovedi a dôkazy o navrhovateľovom súhlase so zriadením webstránky s adresou www.drawtite.com udelenom odporcovi.

Odporca senátu kópiu podpísanej licenčnej zmluvy nepredložil. Predložil kópie faktúr a šekov za dodávky obdržané odporcom od navrhovateľa. Uviedol, že všetky záležitosti týkajúce sa súhlasu navrhovateľa s odporcovou webstránkou boli dohodnuté ústne. V doplňujúcom prehlásení odporca tvrdí, že veril, že medzi ním a navrhovateľom "existuje zmluva o obchodnom zastúpení alebo iná dílerská zmluva, ktorej súčasťou je aj licenčná zmluva pre ochrannú známku". Odporca si spomínal, že v licenčnej zmluve mu bolo udelené nevýhradné právo na použitie navrhovateľovej ochrannej známky a obsahovala niekoľko kontrolných ustanovení, ktorými bol viazaný.

Navrhovateľov zástupca naproti tomu tvrdil, že medzi stranami neexistuje žiadna písomná ani iná zmluva, ktorou by sa odporcovi udeľovalo právo obchodovať pod ochrannou známkou navrhovateľa alebo umožňujúca odporcovi prezentovať sa ako zástupca navrhovateľa. Navrhovateľ uviedol, že odporca je len kupujúcim produktov Draw-Tite, ktoré by mohol ďalej predávať len v mene jeho spoločnosti Plattsburgh Spring, Inc.

Zásady UDRP (článok 4(a)) vyžadujú na to, aby navrhovateľ mohol v spore uspieť, aby preukázal splnenie všetkých nasledujúcich podmienok:

  1. Doménové meno je zhodné alebo zameniteľné s ochrannou známkou alebo známkou služby, ku ktorej má navrhovateľ práva.
  2. Odporca nemá k doménovému menu žiadne práva alebo oprávnené záujmy.
  3. Doménové meno bolo registrované v zlej viere.

Nestačí pritom, že navrhovateľ preukáže len zlú vieru pri registrácii, musí preukázať zlú vieru pri registrácii, ale aj používanie v zlej viere. (World Wrestling Federation Entertainment, Inc. v. Michael Bossman - D99-0001; Robert Ellenbogen v. Mike Pearson - D00-0001).

Senát mal v tomto prípade za to, že navrhovateľ preukázal splnenie podmienky v bode 1, ale nepreukázal splnenie podmienok bodov 2 a 3, preto požiadavky navrhovateľa zamietol. Konštatoval, že doménové meno drawtite.com nie je identické so zapísanými ochrannými známkami navrhovateľa DRAW TITE a DRAW-TITE spolu s dizajnom, je však s nimi zameniteľné. Pridanie alebo odstránenie pomlčky alebo medzery medzi dve slová známky sú nepodstatným odlíšením vzhľadu, výslovnosti a významu výrazov. Dôležitejšie je ale to, že odporca na svojej webstránke pod doménou drawtite.com reprodukuje zapísané ochranné známky navrhovateľa DRAW-TITE spolu s dizajnom a DRAW TITE so symbolom ®. Webstránka odporcu poukazuje na prepojenie odporcu s navrhovateľom nielen používaním navrhovateľových ochranných známok, ale tiež vyhlásením, že odporca je distribútorom navrhovateľa. Z tohto dôvodu senát neuznal argumenty odporcu o tom, že známky nie sú zameniteľné.

Napriek tomu však odporca podľa senátu poskytol dostatočné dôkazy o tom, že má "právo alebo oprávnený záujem k doménovému menu". Podľa Zásad UDRP:

"Každá z nasledujúcich okolností, ktorú senát na základe zhodnotenia všetkých predložených dôkazov uzná za dokázanú, na účely článku 4(a)(ii) dokazuje existenciu práv držiteľa doménového mena alebo jeho oprávnené záujmy k doménovému menu:

  1. pred oznámením o existencii sporu bolo doménové meno používané, alebo boli preukázateľne vykonané prípravy na jeho použitie, v spojení s bona fide ponukou tovarov alebo služieb, alebo
  2. je držiteľ doménového mena (fyzická osoba, podnikateľ, organizácia) všeobecne známy pod doménovým menom, aj keď nemá zapísanú ochrannú známku alebo známku služby, alebo
  3. držiteľ doménového mena používa doménové meno na nekomerčné účely alebo ho používa korektným spôsobom bez úmyslu profitovať na základe zavádzania spotrebiteľov alebo poškodenia ochrannej známky alebo známky služby."

Senát mal za to, že odporca poskytol dostatočné dôkazy o tom, že používal doménové meno v spojení s bona fide ponukou tovarov alebo služieb navrhovateľa, keďže odporca predložil kópie niekoľkých faktúr za tovary zakúpené od navrhovateľa pod ochrannou známkou DRAW TITE.

Najväčšie ťažkosti vznikli pri posúdení, či odporca ponúka navrhovateľove tovary alebo služby pod ochrannými známkami DRAW TITE a doménovým menom drawtite.com spôsobom bona fide. Senát túto otázku vyriešil v prospech odporcu, pretože (ako odporca zdôraznil) odporca prevádzkoval jeho webstránku pod sporným doménovým menom od roku 1997, a až do júna 1999 neobdržal sťažnosť navrhovateľa. Aj po tejto sťažnosti však navrhovateľ pokračoval v predaji výrobkov odporcovi pod ochrannými známkami DRAW TITE. Senát považuje za dôležité, že navrhovateľ vystavil odporcovi faktúru aj po začatí tohto konania podaním návrhu (26. januára 2000). Navrhovateľ neposkytol žiadne dôkazy, ktoré by spochybnili odporcove tvrdenia alebo dôkazy o predaji tovarov pod známkou a menom DRAW TITE spôsobom bona fide.

V rozhodnutí senát uviedol:

"Ak chce teda navrhovateľ dosiahnuť nápravu na základe tvrdenia, že odporca prekročil rámec ich vzájomnej dohody, alebo že žiadna dohoda neexistuje, bolo by lepšie, keby svoje argumenty adresoval súdu, pretože ten môže riešiť aj takéto komplikované faktické otázky. Na základe záznamov z tohto konania senát dospel k záveru, že odporca používal pri ponuke tovarov a služieb (i keď navrhovateľových) svoje doménové meno spôsobom bona fide."

Podľa senátu odporca správne usúdil, že senát nie je v tomto prípade tribunálom, ktorý by o spore mohol rozhodnúť. Tvrdil, že "tento spor, ak vôbec existuje, je predovšetkým sporom o zmluve... . Navrhovateľova spoločnosť je zjavne s touto zmluvou nespokojná a snaží sa ju ukončiť. Bolo by zneužitím tohto konania, keby v ňom bola táto vec ďalej prejednávaná, a preto by mala byť hneď zamietnutá". Senát si uvedomoval, že jeho právomoc je obmedzená na poskytnutie náprav v konaniach o protiprávnych registráciách doménových mien. Ako každý iný tribunál však senát môže až na základe predložených faktov a argumentov rozhodnúť, či má právomoc vo veci rozhodnúť alebo nie. Ak by v tomto prípade navrhovateľ preukázal pri použití doménového mena zlú vieru odporcu, o právomoci senátu by nebolo pochýb. Odporca sa zmluvou s NSI z roku 1997 zaviazal podriadiť sa vtedy platnému konaniu na riešenie sporov o doménové mená a konaniu, ktoré NSI určí v budúcnosti. Súhlasom s registráciou teda odporca prijal aj neskoršie zmeny, teda aplikovanie UDRP. Rozsah právomocí senátu v konaní podľa UDRP nebol rozšírený, preto návrhy na rozhodnutie sporov, ktoré sa týkajú registrácie a použitia doménových mien v zlej viere, ktoré sú súčasťou širšieho sporu medzi stranami, by mali byť adresované príslušným súdom.

Senát teda rozhodol, že návrh sa zamieta a doménové meno zostáva majetkom odporcu.

Hore

Rozhodnutie vo veci translations.biz (DBIZ 2002-00073)

Stranami sporu boli navrhovateľ Antoine Getten (spoločnosť Translations z Francúzska) a odporca Ondrej Pasterik (Slovensko). Sporným doménovým menom bolo doménové meno translations.biz zaregistrované u spoločnosti Firstdomain.net.

Návrh na začatie konania podľa pravidiel STOP pre doménu .biz bol Arbitrážnemu a mediačnému centru WIPO doručený 26. apríla 2002 a 5. júna 2002 Centrum potvrdilo prijatie odpovede odporcu.

Navrhovateľ je držiteľom francúzskej ochrannej známky "translations", ktorá bola prvýkrát registrovaná v roku 1987, rozšírená v roku 1988 a registrácia bola obnovená v roku 1988. Registrácia je platná pre triedy, ktorých hlavnou náplňou sú prekladateľské služby. Navrhovateľ je tiež zakladateľom francúzskej obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným Translations Sarl, zapísanej do Parížskeho obchodného registra v roku 1996. Podľa slov navrhovateľa je táto spoločnosť dobre známa v celej Európe ako dodávateľ kvalitných prekladov v oblasti finančníctva, bankovníctva a poisťovníctva, s ročným obratom 32 miliónov francúzskych frankov (2001).

Senát zistil, že ochranná známka "translations" bola registrovaná v mene pána Antoine Gettena osobne a nie v mene spoločnosti, za ktorej zakladateľa sa označil. Zistil tiež, že pán Antoine Getten je len menšinovým vlastníkom spoločnosti Translations Sarl, ktorú riadi pani Gettenová. Senát však pripustil, že pán Getten môže v tomto procese predkladať návrhy, ktoré by stricto sensu mohli byť predkladané len spoločnosťou Translations Sarl, keďže navrhovateľ dostatočne dokázal svoje prepojenie so spoločnosťou. V prípade doménových mien a ochranných známok naviac často dochádza k tomu, že sú registrované v mene fyzických osôb pôsobiacich v rámci organizácie, s ktorou sú úzko spojené. V tomto zmysle sa chápu aj odporúčania, podľa ktorých sa v procesoch v rámci ICANN nemajú uplatňovať príliš formalistické prístupy.

Takýto prístup sa navyše v tomto prípade aplikoval aj na odporcu, pretože sporné doménové meno bolo registrované v marci 2002 pánom Pasterikom, ktorý je podľa jeho vyjadrení zástupcom riaditeľa v spoločnosti Pro Region Slovakia, s.r.o. Hoci sa jeho meno nevyskytuje vo výpise z Obchodného registra SR, člen tej istej rodiny, pán Alojz Pasterik, je riaditeľom spoločnosti. Ďalej sa preukázalo, že pán Ondrej Pasterik bol v rôznymi spôsobmi činný pre spoločnosť Pro Region Slovakia, s.r.o. a podľa poroty je oprávnený predkladať návrhy v súvislosti s touto spoločnosťou.

Navrhovateľ bol v tomto spore toho názoru, že registrácia ochrannej známky "translations" umožnila spoločnosti Translations Sarl vytvorenie jedinečnej identity podniku. Doménové meno translations.biz považuje za dôležitý odrazový mostík pre budúci rast tejto spoločnosti a nárokuje si podstatne silnejšie právo na jeho používanie, aké prináleží odporcovi. Argumentuje tým, že je právoplatným majiteľom ochrannej známky "translations" už od roku 1987 a prieskum databázy ochranných známok dostupný cez portál WIPO neposkytuje žiadny dôkaz o práve alebo oprávnenom záujme k doménovému menu translations.biz zo strany odporcu.

Podľa navrhovateľa poukazuje na nedobromyseľnosť odporcu niekoľko okolností: odporca tvrdil, že pred podaním žiadosti o registráciu doménového mena dvakrát vykonal prieskum všetkých on-line databáz ochranných známok. Navrhovateľ zdôrazňuje, že ochrannú známku "translations" možno nájsť prostredníctvom webovej stránky WIPO a prieskumom v rámci najväčších európskych krajín sa dá ochranná známka "translations" nájsť vo Francúzskej databáze ochranných známok. Aj keď navrhovateľ uznal, že sa od odporcu ťažko dá očakávať, že skontroluje každú dostupnú databázu, možno očakávať, že skontroluje prinajmenšom francúzsku databázu, pretože po zadaní reťazca "Pasterik" v databáze WIPO sa ukáže, že odporca má zaregistrované doménové mená paris.info a strasbourg.info, čo jasne poukazuje na jeho významné záujmy vo Francúzsku. Odporca podľa navrhovateľa zamýšľa ponúkať prostredníctvom domény translations.biz prekladateľské služby, čo v značnej miere ohrozuje navrhovateľove snahy o plánovaný rozmach jeho prekladateľských služieb v rámci Európy.

Odporca a spoločnosť Pro Region Slovakia, s.r.o., s ktorou je spojený, je činná od roku 1996 v oblasti poskytovania web-priestoru, ale aj činností mimo internetu, ako sú prekladateľstvo a tlmočníctvo. Tvrdí, že v dôsledku nárastu webových prekladov a webových lokalizačných služieb vznikla potreba ponúkať tiež preklady elektronických dokumentov. Odporca uvádza, že v súčasnosti vedie tím prekladateľov pre niektoré európske jazyky. Ako dôkaz odporca predložil rôzne prehlásenia niekoľkých prekladateľov pracujúcich pre Pro Region Slovakia, s.r.o.

Odporca nesúhlasil s názorom navrhovateľa, a tvrdil, že prípravy na spustenie on-line prekladateľskej služby boli starostlivo pripravené pred tým, ako boli navrhovateľom spochybnené. Poskytol niekoľko údajov ako dôkaz svojho tvrdenia a tiež kópiu návrhu webstránky emulujúcu vzhľad a funkcie budúcej stránky translations.biz. Odporca tvrdil, že pri jeho prieskume nebola nájdená žiadna ochranná známka zhodná s "translations". Odmieta myšlienku, že má vo Francúzsku zvláštne záujmy, aj keď má registrované domény paris.info a strasbourg.info a vyhlasuje, že navrhovateľovo odvolávanie sa na tieto domény je v tomto spore neopodstatnené a nemôže slúžiť ako dôkaz jeho zlej viery.

Odporca zdôraznil, že si nebol vedomý existencie ochrannej známky, známky služby alebo spoločnosti zhodnej so slovom "translations". Je to druhové anglické slovo a odporca nekonal v úmysle poškodiť navrhovateľa ani poškodiť jeho podnik. Poukazuje ďalej na to, že používateľ internetu na adrese translations.biz očakáva fungujúcu prekladateľskú službu. Pohľad na webstránku navrhovateľa prezrádza veľmi slabé väzby navrhovateľa na prekladateľské aktivity v oblasti internetu.

Podľa článku 4(a) Zásad STOP musí navrhovateľ na to, aby mohlo byť na neho prevedené doménové meno, dokázať prítomnosť všetkých troch nasledujúcich prvkov:

  1. doménové meno je zhodné s ochrannou známkou alebo známkou služby, práva ku ktorej patria navrhovateľovi,
  2. odporca nemá žiadne práva alebo oprávnené záujmy k doménovému menu a
  3. doménové meno bolo registrované alebo používané v zlej viere.

V tomto prípade navrhovateľ predložil francúzsku registráciu ochrannej známky "translations", ktorá sa zhoduje so sporným doménovým menom, takže prvé kritérium bolo splnené.

Podľa článku 4(c) Zásad STOP odporca preukáže svoje práva alebo oprávnené záujmy k doménovému menu obdobne, ako je to pri Zásadách UDRP . Je zrejmé (a ani odporca netvrdí niečo iné), že odporca nie je majiteľom ani oprávnenou osobou vo vzťahu k žiadnej ochrannej známke, ktorá by bola zhodná s doménovým menom. Tiež nie je pod doménovým menom všeobecne známy, aj keď by ohľadne neho mohol mať obchodné záujmy. Jedinou otázkou teda zostávalo, či odporca môže preukázať, že predtým, ako mu bolo doručené oznámenie o existujúcom spore, učinil opatrenia na to, aby doménové meno bolo používané na ponuku tovarov alebo služieb v zhode so zásadou bona fide.

Odporca predložil dôkazy o tom, že je činný v oblasti tradičných prekladateľských služieb už niekoľko rokov. Z predložených dôkazov senát vyvodil záver, že odporca začal prípravu na spustenie webstránky najneskôr v marci 2002. Keďže odporca bol navrhovateľom upozornený o svojom návrhu v máji 2002, porota považuje odporcove dôkazy za dostačujúce.

Navrhovateľ nepreukázal, že odporca nemá právo alebo oprávnený záujem ohľadne doménového mena a nebolo potrebné overovať tretie kritérium. Pre názornosť však senát preskúmal aj túto skutočnosť. Navrhovateľ nepreukázal, že by odporca žiadal hodnotu prevyšujúcu peňažné náklady priamo súvisiace s nadobudnutím doménového mena za účelom jeho predaja, prenájmu alebo iného prevodu doménového mena na navrhovateľa (článok 4(b)(i) Zásad STOP). Navyše články 4(b) (ii)-(iv) Zásad STOP predpokladajú úmysel spôsobiť škodu alebo využitie navrhovateľovej povesti na dosiahnutie zisku. Odhliadnuc od toho, že navrhovateľ nepredložil žiadne dôkazy o tom, že odporca by takýmto spôsobom konal v budúcnosti, bol senát toho názoru, že navrhovateľovi sa nepodarilo dokázať ani to, že odporca vedel o existencii a činnosti navrhovateľovej prekladateľskej služby.

To isté platí aj pre navrhovateľovo tvrdenie, že odporca porušil článok 2 Zásad STOP, ktorý stanovuje povinnosť žiadateľa vyhlásiť pred registračnou autoritou pred podaním žiadosti o doménové meno registračnej autorite, že si nie je vedomý žiadneho zásahu do práv tretích osôb. Navrhovateľ registroval svoju ochrannú známku len vo Francúzsku, hoci tvrdí, že jeho činnosť a povesť jeho ochrannej známky dosahuje parametre európskeho, či dokonca svetového významu. Senát nenašiel žiadne dôkazy v prospech tohto tvrdenia a nedokázalo sa ani to, že povesť navrhovateľovej známky dosiahla územie Slovenska. V tomto prípade by odporca, ak by vykonal prieskum v databáze krajiny, kde sa nachádza jeho sídlo, tj. na Slovensku, nenašiel žiadny odkaz na navrhovateľovu ochrannú známku. Senát zistil, že ani prieskum v databáze Intellectual Property Digital Library (IPDL), dostupnej na stránkach WIPO (22), by neodhalil žiadnu registráciu ochrannej známky "translations", pretože nebola navrhovateľom medzinárodne zaregistrovaná. Praxou WIPO bolo zavedené pravidlo, že sa nemôže usudzovať na prvok zlej viery, ak navrhovateľ so známkou zapísanou v jednej krajine neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že odporca v inej krajine v čase registrácie vedel o jeho známke (napr. Vermögenszentrum AG v. Anything.com - D 2000-0527). Skutočnosť, že odporca je okrem množstva iných generických domén držiteľom doménových mien paris.info a strasbourg.info, ktoré sa spájajú s územím Francúzska, podľa názoru senátu nedokazujú dostatočne, že si bol odporca vedomý existencie spoločnosti navrhovateľa.

Senát teda rozhodol, že návrh sa zamieta.

Odporca požiadal senát, aby konštatoval voči navrhovateľovi zistenie reverzného doménového pirátstva (Reverse Domain Name Hijacking) (23), pričom sa opieral o rozhodnutie v prípade D 2001-0217. Senát však v konaní navrhovateľa nenašiel prvky zlej viery, keďže navrhovateľ bol činný v oblasti prekladateľstva dlhší čas ako odporca a ochrannú známku "translations" má vo Francúzsku zapísanú už od roku 1987. Navyše, na rozdiel od odporcom zmieneného rozhodnutia, odporcova registrácia mena translations.biz nevylučuje navrhovateľovu možnosť domáhať sa ochrany ochrannej známky "translations".


22 http://ipdl.wipo.int
(Späť k textu)

23 Pravidlá STOP definujú Reverse Domain Name HijackingReverse Domain Name Hijacking ako "použite pravidiel STOP v zlej viere v snahe o zbavenie majiteľa jeho doménového mena".
(Späť k textu)

Hore

ZÁVER

Medzi systémom doménových mien a systémom práv duševného vlastníctva, zahŕňajúceho ochranné známky a iné práva týkajúce sa obchodných identifikátorov, sa objavilo niekoľko zreteľných sporných bodov. Nezrovnalosti, ktoré existujú medzi týmito systémami sa prejavujú v množstve prípadov zneužívania a parazitovania, ktoré sú výsledkom využívania nedostatočného prepojenia medzi cieľmi, na ktoré bol určený systém DNS, s cieľmi ochrany duševného vlastníctva.

Podnikatelia by preto mali mať prepracované stratégie zabezpečenia nehmotnej časti svojho majetku, práv duševného vlastníctva. Investovaním úsilia a nákladov do ochrany ochranných známok a svojej pôvodnej tvorby si podnikateľ zabezpečí vhodnú ochranu pred nedovoleným využívaním hodnoty jeho duševného vlastníctva.

Keď dôjde k porušeniu jeho práv, prvým krokom by mala byť identifikácia povahy a rozsahu porušenia, identifikácia a lokalizácia porušovateľa, jeho sídla a pod. Podnikateľ by mal pri rozhodovaní o postupe pri porušení jeho práv zvážiť všetky alternatívy riešenia sporu. V niektorých prípadoch môže ísť o zásah nepatrný, dobrá povesť podniku nie je príliš ohrozená a nehrozí rozširovanie porušovania. V takých prípadoch môže byť situácia vyriešená dohodou. V prípade, že porušenie je veľmi významné, treba zvážiť šancu na úspešné uplatnenie svojich práv na súde, výšku dosiahnutých náhrad, či pozitívny alebo negatívny vplyv, ktorý prinesie prípadná publicita prameniaca z prejednávania veci pred súdom. Potrebné je aj preverenie možnosti rozhodcovského alebo zmierovacieho konania.

Časom sa aj v Slovenskej republike pravdepodobne objaví viac sporov o doménové mená a to si, podobne ako v iných krajinách, vyžiada širšiu odbornú diskusiu. Bude treba zvážiť použitie jednotlivých právnych inštitútov, pričom pomocou by mohli byť práve poznatky, ku ktorým dospela odborná verejnosť v krajinách, ktoré majú s riešením podobných sporov viac skúseností.

Hore


(c) 2004 Bubbles